O ČO IDE V LÍBYI

21. dubna 2011 v 15:33 | WarFare |  Úvahy a komentáre

CNN, BBC, al-Džazíra či tlačové agentúry nám vnucujú predstavu o
ľudovom povstaní proti krvavému diktátorovi Muammarovi Kaddáfímu,
jeho synom a nohsledom, ktorí za štyridsať rokov premenili
demokratickú krajinu na peklo.
Západní predstavitelia si ešte nedávno podávali u Kaddáfího kľučky -
vrátane francúzskeho prezidenta Sarkozyho. Po začatí vojenskej operácie
proti Líbyi, kde sa najviac angažovali Británia a Francúzsko, Kaddáfí vyzval
Sarkozyho, aby líbyjskému ľudu vrátil milióny dolárov, ktoré mu krajina
darovala na jeho prezidentskú kampaň.


Ohromujúci vplyv propagandy
Moderná počítačová technika a televízna technika dokážu divy. Logicky
uvažujúci občan si nemôže nespomenúť, že ho podobnými virtuálnymi
predstavami, ktoré dokážu neskutočným spôsobom prekonať realitu,
denne kŕmi televízia vo vojnových filmoch. Vplyv na ľudskú psychiku je
ohromujúci. Keď ľuďom pri obrazovkách neustále ukazujú lietadlá a
vrtuľníky útočiace na mierumilovné demonštrácie v uliciach líbyjských
miest, vysielajú správy o ministroch a veľvyslancoch, ktorí postupne
prechádzajú na stranu ľudu, a keď západná propaganda podsúva
informácie, ako desaťtisíce neozbrojených demonštrantov dobývajú
celé mestá a regióny Líbye, milióny ľudí tomu uveria.

Až neskôr sa k nim dostanú alternatívne informácie o tom "že celonárodné
povstanie" nie je nič iné ako televízna inscenácia katarskej al-Džazíry.
Dozvedia sa, že všetky vystúpenia proti Kaddáfího režimu pochádzajú vlastne
od al-Káidy, ktorá už desiatky rokov slúži na presadzovanie amerických a
saudských záujmov, zistia, že mladí "revolucionári" dostávajú za svoju účasť
na protestných akciách od organizátorov drogy a 300 až 500 USD denne, že
zbrane a muníciu pašujú do krajiny z Egypta CIA, Mossad a tajnými službami
NATO najatí teroristi. Keď sa ľudia začnú domáhať záberov rozbombardovaného
Benghází, ponúknu im snímky z rozbitých irackých miest a sídel sektora Gazy
po útokoch izraelského letectva. Človeku začne byť čudné, že niekoľkokrát
dobyté civilné letiská fungujú prakticky bez problémov, to isté sa týka aj
námorných ropných terminálov. Z korporatívnych médií, a zaujímavé je, že ani
z tzv. ľavicových zdrojov, sa nedozvieme, že Muammar Kaddáfí má od začiatku
vyprovokovaných protestov nezanedbateľnú podporu tak v Líbyi, ako aj
v zahraničí. Médiá robia to, čo je ich úlohou - dezinformujú, vytvárajú
predstavu, že situácia v Líbyi má rovnaké podhubie ako v Tunisku, Alžírsku
a Egypte.
Predstavujú Kaddáfího ako darebáka a lupiča, akými boli donedávna Mubarak
a tuniský bin Alí. Vojna proti Líbyi, ktorej cieľom je ovládnutie surovín, v ktorej
už dnes bojujú Arabi získaní Západom proti Arabom vedeným Kaddáfím,
usilujúcim sa o udržanie suverenity samostatnej krajiny, členského štátu OSN,
sa môže skončiť porážkou progresu a nastolením nemilosrdnej západnej diktatúry.

INFO: V galérií sú pridané fotografie z Líbye a Iraku.

Líbyjský socializmus
Vojenská prevaha Západu je nesmierna. Len od konca 2. svetovej vojny viedli
USA za pomoci svojich spojencov z NATO, Južnej Kórey, Japonska, Izraela
a Austrálie vojny proti KĽDR, VSR, Afganistanu, Iraku a Palestíne, nepočítajúc
desiatky menších konfliktov po celom svete, stovky štátnych prevratov a
intervencií s cieľom ďalej prehĺbiť ovládanie svetového trhu, prírodných zdrojov
a národov. Teraz pokračujú proti Líbyi, na rade bude zrejme Irán a ďalšie. Aké
zmeny však nastanú po eventuálnej porážke Kaddáfího? Najskôr si treba položiť
inú otázku: Bola líbyjská revolta vyvolaná sociálnymi problémami ako
nezamestnanosť a bieda, čo nám vnucujú už spomínané médiá? Poďme k faktom.
Líbyjské obyvateľstvo sa môže pochváliť najvyššou životnou úrovňou v Afrike. HDP
na obyvateľa predstavuje 6-tisíc USD. Pokiaľ ide o oficiálny "index ľudského rozvoja",
ktorý je priemerom indexu očakávanej dĺžky života, indexu vzdelania a indexu HDP
(štatistiku spracúva každoročne OSN) a ktorý najlepšie charakterizuje kvalitu života
obyvateľstva, bola Líbya v roku 2010 ako vedúca africká krajina na 53. mieste na
svete. Z ďalších afrických krajín sa v rebríčku najbližšie za Líbyou umiestnilo
Tunisko s poradovým číslom 81. Pritom v roku 1951 bola Líbya oficiálne
najchudobnejšou krajinou na svete. Dvaja významní britskí žurnalisti David Bluntly
a Andrew Lycett, ktorí nie sú v nijakom prípade priaznivci líbyjskej revolúcie,
museli priznať: "Mladí ľudia sú dobre oblečení, živení a vzdelaní. Dnes si Líbyjčania
zarábajú v priemere na hlavu viac ako Briti. Nerovnosť ročných príjmov je menšia
ako vo väčšine štátov. Líbyjské bohatstvo je spravodlivo rozdelené v celej
spoločnosti. Každý Líbyjčan má zabezpečené bezplatné (a často vynikajúce)
vzdelanie, lekársku a zdravotnú starostlivosť. Nové školy a nemocnice sú
impozantné podľa všetkých medzinárodných štandardov. Všetci Líbyjčania majú
vlastný dom alebo byt, automobil, televízor, video a telefón.

V porovnaní s väčšinou krajín tretieho sveta, a dokonca aj prvého, sa Líbyjčania
majú naozaj dobre. V celej krajine prebieha rozsiahla bytová výstavba. Za byty sa
neplatí nájom. V Kaddáfího (západnými ideológmi vysmievanej) Zelenej knihe sa
dočítame: "Dom je základnou potrebou indivídua a rodiny, preto nesmie byť
vlastnený niekým iným."

Líbyjská revolúcia vďaka príjmom z exportu ropy a zemného plynu zabezpečila
Líbyjčanom takú vysokú životnú úroveň, že začali odmietať vykonávať manuálne
práce v priemysle, poľnohospodárstve a službách. Vláda musela dlhodobo
importovať pracovné sily. Za historicky krátke obdobie sa nepodarilo zlomiť
psychiku líbyjských Arabov, podľa ktorej musí mať každý Líbyjčan vlastný podnik.
Rodiny by považovali za potupné, keby ich synovia museli manuálne pracovať.
Preferujú, aby zostali nezamestnaní a žili z podpory. Nijaký režim nie je perfektný
a ani Líbya nie je výnimkou. Ekonomike a sociálnemu systému krajiny spôsobili
najväčšie škody takmer desať rokov trvajúce sankcie. Globálnej kapitalistickej
kríze sa nevyhla ani jedna krajina sveta, zasiahla všetkých vrátane krajín, ktoré
po revolúciách odmietli trhové hospodárstvo.

Bitka o Afriku
Súčasné búrky tzv. arabských revolúcií, ktoré sú prezentované ako sociálne
vzbury proti diktatúre, sú konfliktom dvoch politických skupín: Kaddáfím
vedených panafrických síl, ktoré presadzujú realizáciu jeho vízie "jednotnej
Afriky", a reakčných rasistických síl líbyjských Arabov, odmietajúcich túto víziu
a presadzujúcich spoluprácu (a teda plnú podriadenosť) s EÚ. Kaddáfího
perspektívny zámer zjednotiť Afriku, zaviesť jednotnú menu, vytvoriť spoločnú
armádu a presadiť slobodu a nezávislosť celého kontinentu, na ktorý sa
spotrebovalo veľa energie a prostriedkov, sa stal hlavnou politickou zbraňou,
ktorú odporučili západní poradcovia opozícii, aby ju využila na jeho odstránenie.
Opozícii sa podarilo presvedčiť časť obyvateľstva, že ďalšie predlžovanie pobytu
"revolučného vodcu" vo vedení štátu spôsobí úpadok životnej úrovne. K tomu sa
pridala aj tradičná nenávisť Líbyjčanov voči "čiernemu obyvateľstvu" Afriky, o
ktorom Kaddáfí v Zelenej knihe aj vo svojich verejných vystúpeniach pred
Líbyjčanmi a revolučnými vodcami z celého sveta tvrdí, že aj Líbya patrí v
skutočnosti černochom, ktorí ju vlastnili dlho pred príchodom Arabov. Kaddáfí
je presvedčený, že čierna rasa sa stane "najmocnejšou vo svete".

Je nespochybniteľné, že Kaddáfí je nesmierne obľúbený u väčšiny obyvateľov
Afriky, ktorí ho nazývajú "vodcom revolúcie", "kráľom kráľov" a podobne.
V januári 2011 vyzval na vytvorenie spoločného sekretariátu tradičných afrických
kmeňových náčelníkov a kráľov (má s nimi výborné vzťahy), ktorý by koordinoval
vytváranie novej africkej jednoty. K tomuto kroku pristúpil až potom, keď bol
odmietnutý oficiálnymi hlavami štátov.
Naozaj žoldnieri ?
Západné médiá, ktoré neposkytujú prívržencom Kaddáfího nijaký priestor,
označujú čiernych Afričanov za žoldnierov. Ako je to v skutočnosti? Ako všetko,
čo sa dlhodobo tvrdí o Líbyi, je lož založená na rasistickom pohľade vo vývoji
situácie v Afrike. Čierni vojaci v uniformách líbyjskej armády sú ľudia z celej
Afriky a africkej diaspóry v Líbyi, podporujúci a rešpektujúci Kaddáfího za jeho
príspevok k africkej emancipácii. Za posledných dvadsať rokov prišli do Líbye
tisícky Afričanov z celého kontinentu. Tu získali vzdelanie, prácu a vojenský
výcvik - mnohí z nich patria k oslobodzovaciemu hnutiu z celej Afriky a sveta.
Z nich boli sformované medzinárodné prápory, pevne odhodlané brániť
vymoženosti revolúcie. Sú to Afričania, odhodlaní položiť za Kaddáfího
a revolúciu svoje životy. Nelíšia sa od španielskych internacionálnych brigád.
Patria medzi nich aj tisíce Tuarégov, ktorí počas revolúcie vstúpili do Islamskej
légie a potom do bezpečnostných zložiek.
Zatiaľ čo africkí bojovníci z Čadu, Nigérie, Mali, Ghany a Južného Sudánu bojujú
v radoch líbyjskej armády za obranu vymožeností tejto africkej revolúcie, milión
čiernych utečencov a tisícky migrujúcich robotníkov riskujú, že sa stanú
obeťou pomsty "povstalcov" za podporu Kaddáfího režimu. Turecký stavbár
opisuje jeden z uskutočnených masakrov v posledných dňoch: V našej
spoločnosti pracovalo 80 robotníkov z Čadu. Povstalci ich bezdôvodne povraždili
sekerami. Podobne už povraždili mnoho ďalších robotníkov. Nie strach z Kaddáfího,
ale z rasistických arabských povstalcov je hlavným motívom masívneho exodu
robotníkov a odborníkov z Afriky a celého sveta. Proti Kaddáfího silám otvorene
bojujú ozbrojení povstalci. Časť ich prešla z ozbrojených síl, ale väčšina povstalcov
má vlastné zbrane, ktoré mohli v súlade s Kaddáfího filozofiou vlastniť.

Kaddáfího vina
Ozbrojené vystúpenie opozície a následná vojenská intervencia Západu Kaddáfího
zjavne prekvapili. Predpokladal, že po všetkých ústupkoch, ktoré urobil, sa Západ
bude správať korektne a nebude infiltrovať do líbyjských inštitúcií namiesto
skutočných odborníkov agentov tajných služieb, ktorí pripravia proti nemu prevrat.
Pomýlil sa. Západné tajné služby, najmä anglické a francúzske, majú stáročné
skúsenosti z presadzovania koloniálnej nadvlády. Do odboja zapojili Kaddáfího
úhlavného nepriateľa: tzv. islamistov, arabských rasistov a ďalších. Niektorí z nich sa
podieľali na provokačnom pogrome čiernych Afričanov v roku 2000, ktorého cieľom
bola snaha odradiť Kaddáfího od panafrickej politiky. Dlhý čas Kaddáfí predpokladal,
že islamisti sú na jeho strane. Až teraz, keď Medzinárodná únia moslimských
učencov začala vyzývať na jeho zatknutie a postavenie pred súd, si uvedomil,
aký bol dôverčivý.

Únia nevyžaduje odsúdenie Mubaraka, ktorý sa spolu s Izraelčanmi podieľal na
genocíde Palestínčanov v Gaze a smrti miliónov moslimov v Iraku a Afganistane.
Kaddáfího vina spočíva najmä v tom, že si dovolil postaviť sa proti vládcom
najreakčnejších moslimských štátov a ich reakčnému výkladu Koránu,
zneužívanému na útlak vlastného ľudu. Pokúsil sa postupne obmedzovať kruté
feudálne tradície, hlboko zakotvené v líbyjskej spoločnosti a presadzovať
emancipáciu žien. V nijakej islamskej krajine nemali moslimky takú slobodu
ako v Líbyi a Afganistane (do pádu Nadžibullahovho režimu). Mesto Benghází
bolo vždy centrom odporu. Sídlilo tu množstvo bojovných pravičiarskych
a reakčných islamistických hnutí vedených predstaviteľmi islamských siekt
ako vahhábisti (Saudská Arábia) alebo salafisti. V Benghází vznikla aj "Líbyjská
islamská bojová skupina", ktorá sa sama asociuje s al-Káidou a je podozrivá
z vrážd mnohých vodcov líbyjských revolučných výborov. V ideovej oblasti je
ich odpor zameraný proti Kaddáfího revolučnému výkladu Koránu. Sami
presadzujú islam ako obyčajné rituálne náboženstvo, ktoré sa vo svojej
podstate vracia do obdobia feudalizmu a odmieta oslobodzujúcu spiritualitu
islamu. Títo tzv. islamisti odmietajú západné kolonizačné úsilia, pritom však
nemajú vlastnú koncepciu sociálno-ekonomických zmien a ani sa nesnažia
hľadať východiská z polofeudálnych a kapitalistických systémov arabských
režimov. Kaddáfího filozofia rozpracovaná v Zelenej knihe odmieta vyčíňanie
nespútaného kapitalizmu a všetkých jeho foriem vrátane kapitalizmu štátneho
a neoliberálneho. Jeho názory o tom, že islam je nezlučiteľný s kapitalizmom,
nie sú prijateľné pre väčšinu Arabov a tzv. islamistov, pre ktorých je
podnikanie a obchod hlavným krédom.
V žolde svetového kapitálu
Nech sa Muammar Kaddáfí dopustil pod západným tlakom akýchkoľvek chýb,
je potrebné predovšetkým vyzdvihnúť jeho zásluhy. V Líbyi prešlo ideologickou
a politickou prípravou mnoho revolučných skupín z celého sveta. V roku 1982
tu vznikla svetová "Mathaba" (miesto zhromaždenia ľudí s rovnakými záujmami).
Kaddáfí podporoval väčšinu revolučných hnutí vrátane juhoafrických
politických strán, hnutí a revolučných skupín.

Nelson Mandela nazval Muammara Kaddáfího jedným z najväčších bojovníkov za
slobodu 20. storočia s tým, že Juhoafričania môžu za kolaps apartheidu v mnohom
vďačiť práve Kaddáfímu a Líbyi. Zatiaľ sa nikto nepokúsil poprieť, že systém tzv.
priamej demokracie prezentovaný Kaddáfím je vhodným alternatívnym modelom
pre Afriku a tretí svet. Je fakt, že západný parlamentarizmus zlyhal a priniesol iba
biedu, konflikty a chaos. Povedzme si úplne otvorene: vojna vedená v Líbyi a proti
Líbyi je boj medzi silami, ktoré chcú slobodnú Líbyu a Afriku, v ktorej je vylúčený
útlak neokolonializmu a neoliberálneho kapitalizmu, a ich odporcami, pôsobiacimi
v žolde svetového kapitálu. Nemýľme sa: Ak Kaddáfí a líbyjská revolúcia budú
porazení, nebude zlikvidovaný fiktívny africký diktátor. Vznikne precedens pre
ďalšie západné globalizované vojenské zásahy proti všetkým progresívnym vodcom,
snažiacim sa zabezpečiť pre svoje národy prijateľný a dôstojný život.

Gerald A. Perreira, The Liberator Magazine, Zdroj

Križiacka výprava Západu
Osud Líbye bol predurčený už dávno. Stratégia zničenia suverénneho štátu
sa nezačala ozbrojenými výstupmi iniciovanými západnými službami či poslednými
rozhodnutiami OSN. Líbya je pre svoju svojbytnú politiku dlhodobým terčom
Západu. Muammar Kaddáfí sa dostal k moci v roku 1969 ako člen Organizácie
slobodných dôstojníkov unionistov-socialistov, ktorá aj s podporou západných
demokracií zvrhla monarchiu. Washington aj Londýn však podcenili líbyjskú
revolúciu a jej antiimperialistický charakter. Prvým odvážnym líbyjským krokom
bolo vystúpenie Kaddáfího na Valnom zhromaždení OSN v roku 1969, keď líbyjský
vodca vyslovil zámer zrušiť zahraničné vojenské základne na svojom území.
Ďalším dôvodom na podpísanie ortieľu nad Líbyou bolo znárodnenie všetkých
zahraničných bánk a ropných spoločností v krajine v sedemdesiatych rokoch.
V roku 1977 sa Kaddáfí svojou teóriou prechodu podnikov pod kolektívne
riadenie pracovníkov dostal do rozporu so záujmami kapitalizmu. Aj v súčasnosti
sa líbyjský vodca postavil proti západnému svetu, keď odmietol odísť z čela
krajiny a rozhodol sa neustúpiť protivládnym protestom. Tie nastali krátko po
nedávnych nepokojoch v Tunise či Egypte. Treba však zdôrazniť, že Kaddáfího
režim neposluhuje USA a EÚ do tej miery ako egyptská či tuniská diktatúra.
A tak so zámerom vytvorenia silnejšej pozície v Líbyi západný svet zaútočil proti
Kaddáfímu, využijúc zámienku potlačenia "ľudového" povstania. Pod zámienkou
ochrany civilistov v konflikte vládnych jednotiek s ozbrojenými vzbúrencami
iniciovali Francúzsko, Británia, Libanon a USA na pôde OSN hlasovanie
o vytvorení bezletovej zóny nad Líbyou.

Prijatie rezolúcie potvrdilo, že aj táto organizácia je dnes nástrojom Západu
slúžiacim na prerozdelenie sveta. Za návrh hlasovalo desať z pätnástich
členských štátov BR OSN, päť sa zdržalo hlasovania - Rusko, Čína, Nemecko,
Brazília a India. Nikto zo stálych členov nevyužil svoje právo veta a nepovedal
globálnej moci rozhodné "nie". Zriadenie bezletovej zóny a tzv. ochrana
civilistov znamená v skutočnosti bombardovanie líbyjských cieľov spojeneckými
silami. Už predtým Muammar Kaddáfí ostro kritizoval jej prípadné zavedenie
a vyzval svojich podporovateľov, aby sa pripravili na ozbrojenú konfrontáciu
so Západom. Vladimir Putin prirovnal rezolúciu BR OSN k stredovekej výzve na
križiacku výpravu a vyhlásil, že zasahovanie do záležitostí iných krajín sa stáva
trendom zahraničnej politiky USA. Český prezident Václav Klaus označil
vytvorenie bezletovej zóny za klasickú vojnu a odmietol uznať líbyjskú
opozíciu sídliacu v Benghází za legitímnych predstaviteľov krajiny. Venezuelský
prezident Hugo Chávez odsúdil USA a ich spojencov za vojenskú intervenciu
v Líbyi a vyhlásil, že sa chcú jednoducho zmocniť líbyjskej ropy.

Rovnako Kaddáfí opakovane obvinil Západ, že sa s podporou povstalcov snaží
zmocniť ropného bohatstva v krajine. Líbya má totiž najväčšie zásoby
mimoriadne kvalitnej ropy v Afrike, prúdiacej predovšetkým do krajín EÚ.
Americkými analytikmi nadsadené odhady zásob umožnili nákup ropy za umelo
vytvorené nízke ceny, čo Líbya prestala akceptovať. Je nevyhnutné zaraziť to
- sankciami a rezolúciami OSN či protestmi prozápadných demonštrantov.
Tí však akosi pozabudli, že Kaddáfí výrazne zvýšil gramotnosť obyvateľov a
úroveň infraštruktúry, krajina má bezplatné zdravotníctvo a školstvo, nové
diaľnice či moderné stavby. Treba len dúfať, že aj "slepí" raz začnú vidieť.

Dana Madarová, Zdroj
 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama