Roboti - Krátka úvaha Ondreja Kalusa

18. června 2011 v 8:45 | WarFare |  Úvahy a komentáre
Bol deň ako každý iný. Po uliciach pochodovalo nespočetné množstvo
nôh, ktoré mali niekam naponáhlo. Šli niekam a zároveň nikam. Patrili
len prázdnym telesným schránkam bez duše. Obal javil známky života,
no vo vnútri boli mŕtvy, pomyslel si. Vôbec si ho nevšímali, tak ako si
nevšímali svoje okolie, v ktorom žili. Neraz bol presvedčený o tom, že
sú to roboti a každý z nich má v hlave nahraný ten istý program- ráno
vstaň, choď do práce, zarob peniaze, zaplať šeky, choď spať... a tak

dookola. Bol rád, že bol obyčajným žobrákom bez domova, bez
spoločenského zaradenia a tým pádom nemal v hlave ten istý program,
ktorý mali všetci títo roboti. On na rozdiel od nich vnímal svoje okolie
a každý ďalší deň, ktorý mohol prežiť, prežíval naplno a s radosťou.
Keď v parku vyrástol nový strom, on bol prvý, ktorý si toho všimol a
radoval sa z neho. Bol súčasťou vývinu života v meste, rovnako ako on.

On, ktorý tu žil už veľmi dlhý čas. Za tú dobu sa naučil toho veľmi veľa.
Okrem toho, že každodenne absorboval hlúposť robotov kráčajúcich okolo
neho, pre ktorých nebol o nič zaujímavejší ako zapáchajúce vrece
s odpadom, naučil sa aj, ako prežiť na ulici. Ako získať pár drobných na
jedlo bez toho, aby pracoval a tak prispieval do tohto byrokratického
systému. To hlavné, čo sa však naučil, bola schopnosť radovať sa aj
z toho mála, čo mal. Bol šťastnejší ako väčšina robotov denne
prechádzajúcich okolo neho. Lebo žil, vnímal, radoval sa. Oni nie.

V ten deň sa však radosť z jeho tváre vytratila. Len tak ležal na ulici
prikrytý dekou a triasol sa. Nie od zimy, ale od bolesti. Umieral. Bol
vážne chorý a peniaze na liečbu nemal. Vedel, že jeho čas sa blíži. Cítil,
ako sa mu paraziti žijúce v jeho schátralom mastnom obleku zarývajú do
mäsa a postupne ho požierajú. Zmocňovala sa ho panika. Postupne upadal
do šoku. Jeho život sa mu postupne premietal pred očami.

Už nikdy viac nevyžobre žiadne drobné. Už nikdy viac nepôjde objať
stromy do parku, aby načerpal energiu, ktorú mu chladné múry budov a
smog aut bral. Už nikdy sa nepodelí aj s tým málom jedla, čo mal s holubmi
v parku. S holubmi, ktoré mu tak verne pripomínali jeho. Boli to stvorenia
bez domova, ktorým ku šťastiu chýbali len malinké zvyšky potravy, ktorou
tak hlúpo miestny roboti plytvali.

V nádeji záchrany natiahol ruku. V nádeji, že si ho niekto všimne. Že mu
podá pomocnú ruku a zachráni ho. Dotyk však neprišiel. Roboti okolo neho
prechádzali bez povšimnutia. Jeho ruka postupne klesala, až padla k zemi.
Plamienok jeho života vyhasol. Nikto si to však nevšímal. Iba malé deti sa
otáčali na svojich rodičov s otázkou: "Mami, tati? Kto je to tam ten ujo?
A prečo je taký špinavý?" Roboti však odpovedali podľa naprogramovaného
manuálu: "Nevšímaj si ho a kráčaj ďalej". Nestál im ani za pohľad, neboli
na neho vôbec zvedaví. Deti však majú jednu krásnu vlastnosť. Zaujímajú
sa viac o svoje okolie, všetko skúmajú, dotýkajú sa toho, pozerajú sa na to
z rôznych pohľadov. A hlavne- bez predsudkov. Nič neberú ako samozrejmosť.

Veď ako by mohli? Nie sú ešte nakazené programom dnešného sveta. Sveta,
kde na prvom mieste hodnotového rebríčka sú peniaze a ich slepá cesta za
nimi. PENIAZE! Choď, zarob, utrať...Choď, zarob, utrať...Choď, zarob, utrať!
Do zbláznenia! Stále a stále dokola. Od malička sme vedení k tomu, aby sme
sa vzdelávali. Nie však preto, aby sme absolvovali určitý rast osobnosti. Preto,
aby sme si zastali do budúcna dobrú funkciu, aby sme zarábali veľa peňazí.
Od malička nám je do hlavy vtĺkaný program, že šťastie spočíva v tom byť
úspešný a bohatý. V podvedomí nám pracuje stále len otázka peňazí.

A preto sa nečudujeme, že sa zo sveta postupne vytrácajú iné, oveľa
cennejšie hodnoty, ako sú porozumenie, ohľaduplnosť k druhým a láska.
Nejavíme záujem ani o svoje okolie v ktorom žijeme. Znečisťujeme ho sami
a ohrádzame sa smiešnymi argumentmi typu: ostatní to robia tiež! Postupne
si budujeme pomyslené základy nášho šťastia. Nakoniec však zistíme, že sme
uviazli medzi týmito základmi a vo vnútri je len prázdno.

Čo s týmto všetkým mal spoločné zosnulý bezdomovec? Pre neho, ako jedného
z mála, nehrali peniaze žiadnu úlohu. A predsa bol šťastný. Lebo nepatril do
tohto chorého systému. Systému, ktorý si už ani neuvedomujeme a berieme ho
ako každodennú rutinu. Sme ním nakazení a podľa neho sa aj správame. Žiadny
systém však nie je dokonalý a po čase ho nahradí iný, lepší. A tak dúfam, že táto
doba príde čoskoro a my nebudeme musieť kaziť našich potomkov rovnakým
programom. Vlastne- čo si to nahováram, tak skoro to nebude. Snáď potomkovia
našich potomkov...

Ondrej Kalus, Zdroj
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama