Médiá nechcú, aby sme premýšľali

18. srpna 2011 v 9:26 | WarFare |  Úvahy a komentáre
MANIPULÁCIA ZAŠLA TAK ĎALEKO, ŽE UŽ NEVIEME ODLÍŠIŤ PRAVDU OD LŽI
A REALITU OD PROPAGANDY.

Pre to, aby nás dokonale "oblbli", robia maximum - každý deň nám
prinášajú informácie o nových tragédiách, chorobách, susedských
sporoch, katastrofách, nehodách, nebezpečenstvách, ktoré na nás
číhajú za každým rohom, či banalitách, ktoré nestoja za reč. Zachádzajú
ešte ďalej - v mene "mieru" umelo rozpútavajú mediálne a neskôr aj
skutočné vojny, plodiace len ďalšie a ďalšie násilie. Robia všetko pre
to, aby sme si pripadali unavení, neslobodní, bezcenní a aby sme
definitívne zabudli na to, kým naozaj sme.

Žijeme v zvláštnej dobe, ktorá je charakteristická obrovským vplyvom
masových médií na človeka i celú spoločnosť. Práve médiá formujú
naše názory, ukazujú nám "cestu", po ktorej by sme mali všetci názorovo
kráčať... Mnoho ľudí však začínajú médiá, z ktorých sa každodenne
valí veľké množstvo negativity, naozaj otravovať - prestávajú čítať
noviny, pozerať televíziu. Je tento "obrat" v našom myslení a chápaní
už badateľný?


Médiá zohrávajú v modernom svete podobnú úlohu, akú mala kedysi
cirkev, rodina, školy či iné socializačné ustanovizne. Čím viac sa život
človeka individualizuje a odcudzuje, tým viac nad ním v procese
socializácie získavajú moc neosobné masmédiá, ktoré mu sprostredkúvajú,
čo by si mal myslieť, čo by ho malo zaujímať, čo je "in". Väčšina ľudí
pochopiteľne tomuto obrazu nekriticky podľahne a prijíma ho bez
akejkoľvek reflexie. Ak sa v médiách - či už je to v amerických filmoch,
sitkomoch, v správach, komentároch, alebo v televíznych diskusiách
stokrát denne podprahovo zopakuje, že by sme mali myslieť predovšetkým
na seba a našim hlavným cieľom by malo byť zbohatnúť, vybudovať si
kariéru a bezbreho konzumovať, väčšina ľudí to vníma ako fakt, ako
pravdu, ako niečo samozrejmé.

Pritom je to len ideológia, ktorá z nás všetkých robí vyumelkovanú
spoločnosť ctižiadostivých sebcov, ktorých jedinou hodnotou je tzv.
pleonaxia, to znamená: mať čo najviac peňazí, moci, sexu, jedla,
obdivu atď. Médiá podporujú konzumnú trhovú spoločnosť a všetky
politické ideológie, ktoré ju pomáhajú udržiavať. Cieľom je indoktrinovať
vzdelané vrstvy a ohlupovať masy. Ide o to, aby každý, kto vysloví iný
názor, bol zákonite vnímaný ako "exot". Obávam sa, že "obrat" v myslení,
ktorý spomínate, je stále len marginálnou záležitosťou. Možno je už o
niečo viac "exotov", ktorí odmietajú hrať mediálne hry, ale médiá majú
stále dosť moci na to, aby ich predstavovali zvyšku verejnosti ako
bláznov a vydedencov. Stačí sa pozrieť na to, ako interpretujú státisíce
ľudí, ktorí na alterglobalistických pochodoch protestujú proti chudobe
vo svete, za oddlženie rozvojových štátov, za ochranu životného prostredia
či za mier. Sú tam stovky profesorov, vzdelancov, odborníkov a úprimných
aktivistov. Myslíte, že nejaká televízia či liberálne médiá dajú týmto
ľuďom priestor? Nie, oni pustia do éteru zábery na zopár agresívnych
pankáčov, ktorí hádžu škridly do výkladov a zdiskreditujú celé hnutie.
A takto to je vo všetkom. Manipulácia od rána do večera.

Hlavné správy televízií sa zväčša začínajú katastrofami, nehodami,
tragickými príbehmi, rovnaké udalosti zapĺňajú titulky novín.
Bulvarizácia a negativizácia je v médiách prítomná už dlho, v
poslednej dobe sa tento stav evidentne zhoršuje. Niekto by mohol
tvrdiť, že to, čo sa objavuje v médiách je predsa odrazom toho, čo
sa deje vo svete... Na druhej strane sa však vo svete deje aj veľa
dobrých vecí, o ktorých médiá zanovito mlčia. Takže ako?

Treba sa zbaviť ilúzie, že médiá sú akési dobročinné inštitúcie, ktorých
cieľom je chrániť demokraciu a udržiavať ľudí informovaných. Či nebodaj
verne odrážať a prezentovať svet taký, aký je. Je to presne naopak.
Vytvorili vlastný svet, akýsi "matrix", v ktorom udržujú ľudí. Všetko
dobré, morálne a pozitívne, to je nuda a vo vysielaní to nemá čo hľadať.
Treba sa zameriavať iba na to zlé, zvrátené, šokujúce. Vytrénovali
ľudí, aby práve toto očakávali. Najväčším prehreškom dnešnej doby
totiž nie je byť nemorálny, ale byť nudný. Žijeme v ére toho
najprimitívnejšieho hedonizmu (hedonizmus = poňatie slasti ako najvyššej
hodnoty, dobra - pozn. red.), pretože práve tento primitívny hedonizmus
je veľmi výhodný biznis. Ak ľudia uveria, že ich hlavným cieľom je
neustále sa zabávať, nakupovať, užívať si, konzumovať - získate tým
ako podnikateľ jedným šmahom milióny náruživých odberateľov všetkých
tých nezmyslov a zbytočností, ktoré produkujete.

Médiá dnes v tomto záujmovom kolotoči plnia dvojjedinú funkciu -
vytvárajú umelý svet tým, že realitu pretvárajú k svojim záujmom
a potom sami zápasia o čo najväčší priestor v tomto umelom svete
a ešte viac ho sťahujú na morálne dno. Nie, nie sú to žiadne dobročinné
inštitúcie. Sú to obyčajné komerčné subjekty, ktoré naháňajú zisky.
Aby čo najviac bohatli, potrebujú predávať čo najviac reklamného
priestoru. Aby ho mohli predávať čo najdrahšie, potrebujú veľa
konzumentov, ktorí čítajú, či pozerajú ich produkty. V boji o
väčšinového diváka či čitateľa by boli ochotné bez mihnutia oka odvysielať
tvrdé porno o dvanástej napoludnie, keby neexistovala nijaká kontrola
či štátna regulácia. Štát je však v dnešnej dobe čoraz slabší, keďže
si ho prostredníctvom politických strán sprivatizovali nadnárodné
korporácie a najbohatšie zložky spoločnosti, a preto tí istí majitelia
médií, ktorí sa honia za ziskom, de facto kontrolujú aj štátne inštitúcie,
ktoré by ich mali regulovať. Celé toto prostredie je nastavené tak, že
v médiách bude čoraz viac krvi, sexu a násilia. Stratí sa akákoľvek
výchovná a kultúrna funkcia. Mám vážne obavy o generáciu, ktorá vyrastá
v tomto prostredí. Môže z toho vzísť generácia násilníckych sociopatov
bez akýchkoľvek hodnôt a morálnych princípov. Ale koho by to zaujímalo?
Hlavné je, že nakupujú.

Médiá sa teda stávajú nástrojom, ktorý možno ľubovoľne použiť bez
toho, aby si to verejnosť vôbec uvedomovala. Ako vyzerá mediálna
manipulácia a ako ju môže postrehnúť bežný človek, ktorý má
prirodzenú a úprimnú tendenciu veriť tomu, čo je mu podávané ako
oficiálna informácia?

Spôsoby mediálnej manipulácie asi najlepšie zmapoval slávny americký
filozof Noam Chomsky. Ako tvrdí, hlavné médiá, to sú veľké korporácie,
vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely. Dokladá, že v 90. rokoch,
v ére megafúzií korporácií, sa globálnych médií zmocnilo deväť
megakorporácií, napríklad Time Warner (CNN), Disney (ABC) či News
Corporation (FOX). Tento trend pokračuje. A pochopiteľne, obraz sveta,
ktorý médiá ponúkajú, reprezentuje úzke záujmy a hodnoty vlastníkov
týchto médií a odoberateľov ich reklamných služieb. Čiže - tých
najbohatších zložiek v spoločnosti.

Pritom nejde o žiadnu konšpiráciu. Chomsky jasne upozorňuje, že
manipulácia sa nedosahuje na tajných dohodách uzatváraných v
zafajčených miestnostiach, ale vyplýva jednoducho z faktu, že mnohí
z tých, čo nezávisle od seba rozhodujú, vychádzajú z rovnakého
svetonázoru, z rovnakých hodnôt a sledujú rovnaký cieľ - získať zisk
pre vlastné rodičovské korporácie. Takto je to nastavené. Očakávať
od dnešných médií, ktoré majú pod kontrolou najväčší kapitalisti
v štáte, že budú podporovať objektívne informovanie napríklad o
ekonomických zlodejstvách, na ktorých sa títo kapitalisti podieľajú,
je asi rovnako naivné, ako očakávať, že médiá, ktoré mala za bývalého
režimu pod kontrolou komunistická strana, mali v úmysle objektívne
informovať o odvrátenej stránke bývalého režimu. Človek nemusí byť
lumen, aby pochopil, že v samotnej podstate systému je zakotvené,
že médiá niekomu slúžia a nie sú to občania, komu slúžia. Hovorí sa
o nich ako o strážnych psoch demokracie. Zabúda sa však dodať, že
strážne psy nehryzú svojich pánov. Inak je ale prirovnanie o strážnych
psoch relatívne trefné. Médiá naozaj strážia systém, aby ho neohrozoval
prebytok myslenia. Skrátka, zabezpečujú, aby ľudí ani len vo sne
nenapadlo, že systém je postavený na hlavu a oni sa celý život pachtia,
len aby vďaka ich práci bohatla hŕstka vyvolených.

Sledujeme všetko, čo nám podstrčia pod nos - kauzy, telenovely,
katastrofy, príbehy celebrít, snažíme sa napodobňovať životný štýl,
ktorý je momentálne "v kurze", žijeme životy iných namiesto toho,
aby sme žili ten svoj. Ľudstvo sveta je podľa nás skazené a zlé a každý,
kto sa od nás odlišuje vierovyznaním, alebo výzorom, je automaticky
naším nepriateľom. Všetci svorne myslíme tak, ako tí v "telke". Aké
sú teda skutočné dôvody premyslenej mediálnej manipulácie? Čo
všetko by sme našli za jej "oponou"?

Ten dôvod je opäť systémový, nejde o náhodu. Aby som to vysvetlil,
pomôžem si historickým príkladom z 19.storočia. Myslíte si, že
konzervatívni myslitelia, ktorí obhajovali vtedajších vladárov, mali
na ružiach ustlané? Nie, paradoxne, nech bolo myslenie konzervatívnych
filozofov akokoľvek reakčné a nech akokoľvek sofistikovane obhajovali
záujmy tradičných elít, nedostávalo sa im od európskych panovníkov
žiadnej podpory. Prečo? Jednoducho preto, že konzervatívni panovníci
sa nebáli len liberálneho či socialistického myslenia, oni sa báli každého
myslenia, aj reakčného. Základom bolo udržať masy v bezmyšlienkovitej
disciplíne. A to je pointa: akékoľvek myslenie je nebezpečné pre udržanie
systému. Dnes je stratégia podobná, hoci nemôže byť taká okatá.

V informačnej dobe je pre elity najdôležitejšie odvrátiť pozornosť más
od skutočných problémov a zahlcovať ich zábavným priemyslom. Pointa
je tá istá - ľudia nemajú myslieť, ale poslúchať. Samozrejme, elity
potrebujú ľudí schopných technicky myslieť, ale čo je dôležité - ľudia
majú rozum používať inštrumentálne, nie hodnotovo. Nemajú sa
zamýšľať nad podstatou, iba nad riešením technických problémov.
Nemajú špekulovať nad absurditou systému, len efektívne riešiť
každodenné situácie.

Najvyšším spoločenským cieľom sa stala prázdna racionalita a
bezobsažná efektivita. Ľudia sa premenili na akési roboty, ktorých
základným cieľom je "optimálne fungovať", prispôsobiť sa, správať sa
trhovo, flexibilne, účelovo a oportunisticky. A popritom všetkom sa
strojene usmievať, však nás to baví, no nie? Ako hovorieval Herbert
Marcuse: "Žijeme a umierame racionálne a produktívne."A prečo?
Jednoducho preto, že systém nás takýchto potrebuje. Zdisciplinované
masy konzumentov, ktorých jediná starosť je odkrútiť si to efektívne
v robote, nebúriť sa za žiadnych okolností a premýšľať nad tým, či si
kúpim mobil od značky X alebo Y. Cieľom muža má byť, aby ulovil
čo najviac žien. Ako to dosiahne? Jedine s účesom, aký nosí Brad Pitt.
Cieľom ženy má byť, aby vyzerala ako Paris Hilton a ideálne by bolo,
keby aj mozog používala zhruba tak zriedkavo ako slávna Paris.
Nerozmýšľať, nakupovať. Presne takých nás systém potrebuje. O tom
je to celé. Médiá sú len užitočné nástroje, ako dosiahnuť tento cieľ.
Nič iné.

Mainstreamové (v zmysle masové - pozn. red.) médiá sa cielene
vyhýbajú tzv. alternatívnym názorom, ktoré sa z dôvodu cenzúry
presúvajú na internet. Majú z nich strach?

Alternatívne myslenie je nebezpečné pre každý režim. Rozdiel je, že
kým počas bývalého režimu bolo alternatívnemu mysleniu aspoň latentne
priznaný status niečoho dôstojného, hoci zároveň nebezpečného a
disidentského, dnes je alternatívne myslenie degradované na čosi
apriórne naivné, hlúpe a bláznivé. Počas bývalého režimu každý vedel,
čo je to režimistická propaganda a vedel ju odlíšiť od reality. Dnes už
nie sme schopní ani tohto. Manipulácia zašla tak ďaleko, že už ani
nevieme odlíšiť pravdu od lži, realitu od propagandy. A ak sa objaví
nejaká alternatívna myšlienka, režimistickí intelektuáli nemajú za úlohu
s ňou bojovať či polemizovať, ale ju zdiskreditovať, ignorovať,
zosmiešňovať.

Do mainstreamových médií sa nemôže nikdy dostať. Ak sa tam predsa
len z času na čas dostane, treba jej dať status kuriozity a odplašiť ľudí
od toho, aby ju brali vážne. Preto je tam vždy iba v spojitosti s niečím
odpudzujúcim či komickým, buď v súvislosti s nejakými rabujúcimi
anarchistami, teroristami či extrémistami, alebo v televízii nechajú
prehovoriť nejakú pripitú negramotnú pani niekde na trhovisku, ktorá
nevie poskladať vetu, hoci to, čo hovorí, je stokrát väčšia pravda než
to, čo tvrdia režimistickí intelektuáli, rôzni hovorcovia bánk, dobre
platení analytici a insitní politológovia. Cieľom je vytvoriť svet bez
alternatív, svet bez myslenia. K tejto duchovnej vyprázdnenosti
prispievajú výrazným dielom práve médiá. Tie dnes napríklad
zminimalizovali priestor pre relácie, ktoré by ponúkali zmysluplné diskusie,
originálne príspevky, netendenčné názory - jednoducho pre to, čomu
sa hovorí myslenie. Ak aj náhodou v televízii natrafíme na program, ktorý
ponúka aj hlbšie polemiky a informácie vedúce k podstate vecí,
väčšinou sa tak stane niekedy okolo polnoci, keď už väčšina ľudí dávno
spí. Žeby náhoda?

Ak by mali médiá fungovať naozaj ideálne, ako by tento stav mohol
zhruba vyzerať? Je to utópia?

V prostredí súčasného konzumentského trhového systému je ťažké
očakávať, že to bude inak. Médiá fungujú tak isto, ako celá spoločnosť.
Dôvody ich manipulatívneho správania sú systémové, a preto nie je
možné očakávať, že sa budú správať ako akési "ostrovčeky pravdy",
keď ich systém a vnútorné súvislosti tlačia do toho, aby ľudí manipulovali
v záujme svojich vlastníkov a tých hore. Ako som naznačil, nie je
v záujme systému, aby ľudia rozmýšľali. Médiá len napĺňajú svoje
funkcie ako stabilizátory systému. Očakávať, že médiá budú hrdinský
odolávať, keď všade naokolo bujnie cynický kapitalizmus, to naozaj
hraničí s utópiou.

Stačí sa len pozrieť na naše televízie. Ich programová štruktúra krásne
symbolizuje to, čo sa deje v celej spoločnosti. Myslenie odsunuli na
najneskoršie nočné hodiny, nehovoriac o tom, že mu venujeme približne
dve hodinky týždenne. Akoby sme sa hanbili za to, že myslíme. Chomsky
výstižne tvrdí, že zmyslom médií je "dosiahnuť, aby ľudia sledovali
národnú futbalovú ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo
decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia". To
všetko s jediným cieľom - docieliť stav, v ktorom je prakticky nemožné
myslieť, nemožné rozmýšľať. Ak sa aj divák v médiách dopátra nejakej
diskusie o dôležitých témach, tú zväčša moderátor zredukuje na 15
sekundové časové limity, do ktorých má diskutér vtesnať vlastný názor
na vážne spoločenské problémy. A tomu sa dnes vraví "myslenie", tomu
sa dnes hovorí spoločenská diskusia. Napokon sme donútení prijať hru,
v ktorej hranice spoločenskej diskusie určujú ľudia, ktorí nielenže
nemajú ani šajnu o spoločenských problémoch, ale ktorí často nemajú
ani len potrebné vzdelanie. To sú tie "celebrity", ktoré ste spomínali.

Ako sa prejavuje cenzúra v médiách? Od koho alebo od čoho závisí,
ktoré informácie sa "pustia von" a ktoré sa obídu mlčaním? Ako je
možné, že rovnaká cenzúra funguje paralelne vo viacerých "vedúcich"
médiách na trhu?

Aj tento proces opisuje veľmi presne Noam Chomsky. Jednotliví žurnalisti
a komentátori často pri vstupe do mediálneho priestoru úprimne veria,
že budú odhaľovať pravdu a nikomu neslúžiť. Veľmi rýchlo však zistia,
že v podstate majú len dve možnosti: buď sa prispôsobia, alebo budú
vylúčení. Tí, ktorí sa prispôsobia a ostanú v systéme, si čoskoro zvnútornia
presvedčenia a postoje, ktoré vo svojej každodennej práci vyjadrujú a
ktoré rámcujú ich činnosť. Je veľmi ťažké predstaviť si človeka, ktorý
niečo hovorí a iné si myslí, najmä pokiaľ by to malo byť dennodennou
súčasťou jeho života. Preto sa väčšina novinárov radšej prispôsobí a
vezme si hodnoty systému za svoje.

Napokon, určitý priestor pre kritiku im systém umožňuje. V rámci
zdieľaného systémového konsenzu je možné kriticky reflektovať drobné
problémy a úzke taktické otázky. Inštitucionálna štruktúra systému a
jeho podstata sa však voči nezávislému mysleniu stavia nepriateľsky.
Ak by sa novinár s takýmto nezávislým názorom našiel, potom nasledujú
sankcie systému. Takýto človek nie je zavretý do väzenia ani
prenasledovaný. Sankcie systému pôsobia inak a to tak, že si takýto
novinár viac nenájde miesto v korporačnom systéme médií. Niekde
na okraji systému, v nejakom malom lokálnom rádiu či v alternatívnej
tlači, sa azda zamestná - jeho vplyv na auditórium však bude
marginalizovaný. Nevyjadrovať tendenčné názory systém trestá
vylúčením z mainstreamových médií. Začínajúci novinári majú podľa
Chomského plno ilúzií o úprimnom spravodajstve a šírení skutočnej
pravdy. Ibaže onedlho po nástupe do redakcie sú informovaní
šéfredaktorom, že sú príliš emocionálni, že sa príliš angažujú do
konkrétnej reportáže, že by mali písať viac "objektívne". Inými slovami,
vedenie im naznačí, že ak budú vystrkovať rožky, môžu sa tiež pobrať
inam. Väčšinou sú novinári dosť inteligentní na to, aby pochopili, že
boj s veternými mlynmi nemá zmysel a jednoducho píšu tak, ako
predpokladajú, že potešia svojich chlebodarcov. Veď ide o kariéru.
Priamy nátlak ani nie je nevyhnutný.

Ako v tomto kontexte vnímate slovenské médiá? V diskusiách pod
článkami najznámejších slovenských denníkov ľudia napríklad v
súvislosti s údajnou smrťou Usámu Bin Ládina novinárov opakovane
vyzývali, aby prestali písať klamstvá a zavádzať verejnosť. Je táto
reakcia novým fenoménom?

To, že ľudia nedôverujú výkladu zo strany etablovaných médií, nie je
nič nové. Mediálnej manipulácii paradoxne oveľa dôslednejšie podliehajú
vzdelanejšie vrstvy, no bežní ľudia, ktorí sa učia životu priamo zo
skúseností, mediálnej ideológii jednoducho neveria. Sú to preto práve
vzdelanci, politici, novinári či verejne činné osoby, ktoré sú vystavené
najsilnejšiemu indoktrinačnému náporu a ktoré reprezentujú najlepšie
zmanipulované objekty systému. Dôvody sú rôzne. Jeden je prozaický
- vzdelaní ľudia omnoho viac čítajú a zaujímajú sa o politické diskusie.
Práve preto má na nich priama politická indoktrinácia silnejší vplyv.

Ľahká manipulovateľnosť týchto ľudí súvisí aj s ich spoločenským
postavením. Zväčša ide o privilegované elity, ktoré zdieľajú záujmy
vládnucich tried. Isté je, že ten najvyšší stupeň "martixu" neprenikne
nikdy medzi masy. Je to podobné ako v Orwellovom románe 1984.
Bežní ľudia, ktorým Orwell v románe hovorí "proléti", nevnímajú svet
prostredníctvom systémovej ideológie. K elitám ako takým pociťujú
nedôveru. Je to tak aj v súčasných akože-demokratických režimoch.
Systém sa zväčša ani nepokúša masy priamo ideologicky manipulovať
a politicky vymývať, efektívnejšia je ohlupovacia taktika cez rôzne
sitkomy, telenovely a stupídne súťaže. V istom okamihu však ľudia
na vlastnej koži pociťujú, ako s nimi elity zametajú, napríklad v čase
hospodárskej krízy. Vtedy sa už začínajú ozývať aj voči tomu, čo im
servírujú režimistickí intelektuáli a novinári v médiách. V tejto situácii
sa nachádzame aj dnes a môže sa to javiť ako nový fenomén. Ale
historicky sa pravidelne opakuje, hoci v minulosti sa odpor vzniesol
voči iným indoktrinačným inštitúciám, napríklad voči cirkvi či rodine.
Dnes sú na pretrase médiá. Uvidíme, aký mechanizmus manipulácie
bude systém na zdisciplinovanie más používať v budúcnosti. Žiadna
hegemónia však netrvá večne, v tom je určitá nádej.

Práve v súvislosti s poslednými udalosťami v USA sa objavujú
odkazy na spomínaný román Georga Orwella 1984, v ktorom má
"Veľký brat" životy a názory všetkých pod absolútnou kontrolou.
V odbornej terminológii sa dokonca objavuje aj slovné spojenie
"orwellovský jazyk". O čo ide?

Ide o to, že sa vytvára systém určitých magických slov, ktoré vo
verejnosti vyvolávajú pozitívnu či negatívnu odozvu už len svojím
vyslovením. Slová ako "slobodný svet", "reformy", "voľná konkurencia",
"zodpovednosť" na strane jednej či slová ako "komunizmus",
"extrémizmus", "terorizmus", "populizmus" na strane druhej, možno
použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný
význam. Namiesto nepopulárneho termínu "kapitalizmus" sa použije
"slobodný obchod", na označenie tvrdých asociálnych politických
krokov sa použije súslovie "ozdravujúca reforma", na vysvetlenie
vlády politických elít sa využije populárny pojem "vláda ľudu"
(demokracia) a pod. Slovám sa skrátka účelovo pridávajú opačné
významy, tak ako v Orwellovej knihe. Otroctvo sa stáva slobodou,
sloboda sa stáva otroctvom, vojna je mierom, mier zas vojnou.

Orwellovský New Speak sa stáva základom demokratickej propagandy.
Možno ešte lepšie než Orwell na moderný spôsob vykonávania moci
a manipulácie upozornil francúzsky filozof Michel Foucault. Podľa
neho žijeme v spoločnosti dozerania, v ktorej máme pocit, že sme
neustále pod kontrolou. Niečo ako skrytá kamera, ktorá by nás všade
sprevádzala. A my by sme nevedeli, či je práve zapnutá alebo vypnutá.
Mohla by byť pokojne celý čas vypnutá, no my by sme sa správali
presne tak, ako sa od nás očakáva. Lebo - čo ak? Nosíme si v hlave
"vnútorného policajta", ktorý je efektívnejší než všetky represívne
mechanizmy štátu. Uvedomme si, že moderný systém je z hľadiska
kontroly ľudí omnoho efektívnejší, než bola totalita. Dnes už nejde
iba o to, aby ste robili to, čo sa od vás chce. Dnes je dôležité, aby
ste aj chceli robiť to, čo sa od vás chce. Kedysi stačilo mať pod kontrolou
telá ľudí, aby otročili na panskom, aby nezbíjali, aby fyzicky poslúchali.
Myslieť si mohli, čo chceli, museli len navonok poslúchať. Dnes je to
iné. Systém zašiel ďalej. Dnes ide o to, aby spacifikovali naše hlavy.
Keď si k tomu pridáte špecifický jazyk, ktorý nás nepriamo núti
rozmýšľať v individualistických a vlastníckych kategóriách, zistíte,
že propaganda a kontrola nie je dnes už len doménou tajných služieb
či verejnej politiky, ako to bolo v bývalom režime, ale prenikla nám
až do spální, až do našich najvnútornejších pocitov. Je to ako v závere
románu 1984, keď hlavný hrdina podľahne všetkému mučeniu, tlaku
a propagande a nakoniec sa vzdá logiky aj zdravého rozumu. Uverí
dokonca tomu, že miluje Veľkého brata. V tomto štádiu sa dnes
nachádza väčšina ľudí, ktorá sa vyjadruje k spoločenským témam.

Ako sú na tom slovenské médiá vo všeobecnosti? Ich najväčšie
pozitíva a negatíva?

Slovenské médiá sú v prvom rade mimoriadne provinčné. Neexistuje
v nich ani len zdanie plurality či objektivity. V zahraničných médiách
sa novinári niekedy snažia ísť po krku nadnárodným koncernom a
ekonomickým gangsterstvám, ktoré sa dejú. Pretože o tom je život.
U nás sú korporácie nedotknuteľné a médiá idú po krku iba politikom,
samozrejme, len tým nepohodlným. Je to až ubíjajúce, aký monotónny
obraz sveta ponúkajú. Prakticky všetky do jedného šíria tie isté bludy,
nesnažia sa ani len navodiť ilúziu myšlienkovej konfrontácie. Malý
príklad za všetky. Britský analytik Stuart Hall, predstaviteľ kulturálnych
štúdií, chcel na príklade politickej televíznej diskusie v BBC ukázať, aká
je moc redaktora v televíznej diskusii a ako možno vďaka nemu
vmanipulovať verejnosť k prijatiu určitého názoru. Na príklade t
elevíznej relácie ukázal, ako moderátor pomáha konkrétnemu politikovi.
Nie však tým, že by mu nadbiehal, ale práve naopak - tým, že sa na
chvíľku akoby pozabudne a názor tohto politika označí za nesprávny.
Tým mu dáva do ruky obrovskú zbraň, pretože tento politik odrazu má
viac priestoru v relácii, aby mohol vysvetliť svoj názor a zároveň má
aj väčšie sympatie divákov, ktorí automaticky držia palce politikovi,
ktorého si dovolil moderátor napadnúť.

V Anglicku je totiž takýto postup moderátora niečím absolútne
neprípustným. Hall ukazuje, ako sofistikovane manipulácia prebieha
v BBC. A teraz si to porovnajme zo Slovenskom. Myslíte, že tu niekto
potrebuje vymýšľať takéto sofistikované mechanizmy manipulácie?
Spomeňme si napríklad na reláciu Pod lampou, ktorú vedie vysoko
neprofesionálnym spôsobom Štefan Hríb a zložením hostí a sugestívnymi
otázkami priamo propaguje neokonzervatívnu ideológiu. S posvätením
verejnoprávnej televízie. Takáto okatá forma manipulácie v BBC
neprichádza do úvahy. To len dokazuje, že britská mediálna kultúra je
nielen prinajmenšom o stupeň vyššie, ale že aj manipulačné metódy sú
oveľa sofistikovanejšie, jemnejšie a odohrávajú sa v úplne inom kontexte.
U nás stále prevládajú tie najprimitívnejšie manipulačné taktiky a všetci
predstierajú, že tak je to v poriadku, že tak to má byť. Taká veľká spokojná
dedinka na okraji gubernie, to sme my. Hm, ale chceli ste aj pozitívum
slovenských médií. Tým najväčším je asi to, že sú tak nesmierne
nedôveryhodné, že ich vlastne nikto neberie vážne. Je napríklad veľmi
ťažké ukázať, že povedzme BBC manipuluje. A pritom ona naozaj
manipuluje. Na to, aby ste dokázali, že manipuluje povedzme Markíza
alebo SME, na to nepotrebujete nič, len oči a uši. Dokazovať sa musí
skôr opak. Čiže pozitívom je, že naše médiá pôsobia ako systémové
stabilizátory veľmi rozpačito. Kým je dobre, nemusí sa to tak javiť.
Keď však pôjde do tuhého, rozpadne sa im to ako domček z karát.
To je rozhodne fajn.

Novinkou na slovenskom trhu je systém Piano, ktorý združuje
deväť vybraných médií - Pravdu, SME, Hospodárske noviny, Týždeň,
Šport, PC revue, TV JOJ, Medialne.sk a MeeToo.sk. Piano prinieslo
platby pre čitateľov - platiť musia v prípade, že si chcú prečítať
krátke komentáre alebo recenzie, prípadne napísať svoj názor a
zapojiť sa do diskusie pod vybraným článkom. Mnohí ľudia poukazujú
na to, že ide práve o nástroj mediálnej manipulácie - bežné
spravodajstvo je na webe prístupné tak ako doteraz, situácia sa
mení najmä pre "diskutérov". Je takéto spoplatnenie účasti na
diskusiách, na ktorých by médiám až tak záležať nemuselo, vo
svete bežné?

Je to rozhodne zábavný posun, keď už od vás odrazu niekto chce,
aby ste za vymývanie mozgov aj platili poplatky. Ale povedzme si
úprimne - kto tak asi na tých fórach, povedzme na sme.sk diskutuje.
Polovica prispievateľov nie sú reálni ľudia, ale len vymyslené nicky
(krycie prezývky - pozn. red.), ktoré obhospodarujú centrály politických
strán, rôzne záujmové skupinky a často aj sami novinári. Možno niekomu
začalo vadiť, že na fóra občas prenikli aj reálni ľudia z mäsa a kostí,
ktorí vyjadrili iný názor. A tak sa zaviedli poplatky, aby ich odplašili.
Ostane len "tvrdé" jadro, ktoré sponzorujú politické centrály a naši
mediálni mágovia sa budú môcť zasa spokojne zalizovať, ako vyriešili
problém. Na druhej strane, poviem vám úprimne, že spoplatnenie
komentárov je bohovská vec. Odkedy k tomu došlo, prestal som ich
čítať a menej sa rozčuľujem. Jednoznačne to zvýšilo kvalitu môjho
života.

Ľudia sa často na médiá obracajú ako na poslednú inštanciu, ktorá
obháji ich práva - v istých prípadoch médiám naozaj nemožno uprieť
aj pozitívne zasahovanie do diania. Médiá - na jednej strane sa
zastávajú pravdy a spravodlivosti a na druhej strane sú tými, kto
tieto princípy beztrestne porušuje. Ako z tohto chaosu von?

Pri analýze médií opisujem systémové tendencie. Samozrejme, môže
sa stať, že médiá na niečo prídu a pomôžu. Som síce presvedčený, že
ak prídu na niečo veľké, vždy je v tom nejaká spravodajská hra a niekoho
záujem, buď hospodárskeho konkurenta, politického rivala a podobne,
jednoducho niekoho, kto informáciu poskytne a zatlačí na správnych
miestach, aby sa uživila. V malých kauzách, ako napríklad, že správca
bytového družstva defraudoval dvesto eur, môžu médiá naozaj pôsobiť
užitočne a efektívne. Ak však nadnárodná korporácia zdefrauduje
dvesto miliónov eur, nikdy sa o tom cez médiá nedozviete. Napokon
- netreba zabúdať, že ani médiá nepovažujú ľudí za úplných bláznov.
Musia im ponúkať v zásade realistický obraz sveta a aj manipulácia
musí prebiehať nenápadne. Zdanie plurality a dostatočnej kritickosti
je jeden zo základných manévrov, ako si médiá získavajú dôvery ľudí.
Matrix funguje efektívne iba vtedy, keď ľudia uveria, že nežijú v matrixe.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré - ak človek prestane
slepo prijímať všetko, čo vidí v televízii a číta v novinách, vzniká
akýsi "medzipriestor" pre jeho slobodné myslenie. Kde všade je
možné hľadať a nájsť pravdu?

Pravda je dole, na ulici, všade tam, kde nie sú nablýskané výklady,
všade tam, kde nie sú peniaze a komerčné záujmy. Nájdete ju v knihách,
ktoré nevydávajú korporácie, nepodporujú režimové občianske združenia,
ktoré necitujú etablovaní intelektuáli. Nájdete ju na internete, na
stránkach, na ktorých vám reklama nebude vypichovať oči každé dve
minúty. Nájdete ju na pochodoch za sociálne práva, za ochranu
životného prostredia, všade tam, kde sa tvrdí, že iný svet je možný.
Určite ju nenájdete v mainstreamových médiách. Očakávať od médií,
že vám budú hovoriť pravdu, je taká istá hlúposť, ako očakávať od
bankového úradníka, že vám povie niečo objektívne o spravodlivom
nastavení daňového systému. Jednoducho, treba používať zdravý rozum
a vždy sa pýtať: komu táto informácia vyhovuje? Ak dospejete k záveru,
že vyhovuje len tým najslabším, začnite sa ňou zaoberať. Pretože tam
zákonite nepôjde o záujmovú hru. Slobodne myslieť je dnes ťažšie než
kedykoľvek v dejinách. Ale stále to možné je.

ĽUBOŠ BLAHO, Ústav politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV)
Rozhovor pripravila Lucia Žatková, vyšiel v týždenníku

 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kerl Kerl | E-mail | 18. srpna 2011 v 10:46 | Reagovat

Velmi vystizny a pravdivy clanok.V tomto oligarchnom medialnom svete nie je miesto pre slusnych intelektualov,vid stupidity na TV Markiza,JOJ slaboduche reality show,dobre na vymyvanie mozgov hlavne mladych ludi.S autorom suhlasim.

2 Miro Miro | 18. srpna 2011 v 14:05 | Reagovat

Fantastický článok, skutočne veľmi pútavé čítanie ktoré by mohlo niektorým otvoriť oči. Keď sa tak zamýšľam, už dlhé roky sa televízne noviny väčšinou začínajú vraždami, dopravnými nehodami, katastrofami atď ale prečo? Taká TV HNOJ k tomu urobila dokonca extra program zameraný na tieto veci - KRIMI NOVINY, koho toto preboha môže dennodenne zaujímať? Ja osobne televíziu nepozerám absolútne pretože nie som zvedavý na slovenské akože celebrity, na rôzne farmy, vyvolených, superstar a podobné talentové hovadiny, hnusí sa mi to, okrem toho do 20 minútového sitkomu vtrepú 7 minútovú reklamu, tak to je vážne vrchol. Správy si čítam len na internete, aj to neklikám na každú hlúposť a zaujíma ma hlavne názor ľudu na danú vec, teda diskusia, ale nie na sme.sk lebo ten portál nemám rád, pripadá mi že tam diskutujú pochybní a neseriózni ľudia (vlastne nicky) a to spoplatnenie Piano, tak to s tým teda zabili, že vraj je to aj na elimonovanie veľkého množstva príspevkov čo sa na sme.sk objavovali :D Hovno!

3 kdhgjkh kdhgjkh | 19. srpna 2011 v 23:10 | Reagovat

Tady si můžete udělat představu o manipulační chobotnici politici-média:

http://dusandvorak.blog.respekt.ihned.cz/c1-52567660-zazrak-zvany-konopna-mast-aktualni-receptura-pro-svepravne-obcany

4 Rodrigo Rodrigo | 21. srpna 2011 v 22:57 | Reagovat

Absolutně výborně napsané a vyjadřuji naprostý souhlas.

5 Michal Michal | E-mail | Web | 1. října 2011 v 13:16 | Reagovat

Docela jsem o tom četl a souhlasím s tebou....

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama