11 september - Strach a nenávisť nie sú cestou k slobode

12. září 2011 v 11:42 | WarFare |  Úvahy a komentáre
Naši starí rodičia si pamätajú vojnu, rodičia vedia, kde sa zobudili, keď prišli
v roku 1968 Rusi. Ľudia v mojom okolí vedia, s kým sa milovali, komu písali a
aké mali ponožky jedenásteho septembra 2001, keď sa náš svet vrátil surovo
späť do histórie.


Medzi rokmi 1989 a 2001 sme žili na okraji času, čo sa povaľoval po
stredoeurópskom klondajku v kupónových knižkách a v nevkusných baroch
prvej generácie mafie, ktorej sme sa báli menej ako SIS-ky. Užívali sme si
pocit historických víťazov nad sureálnym socializmom.

Potom prišiel deň, ktorý do ground zero strhol všetko, čomu sme verili a
čo sme si o sebe navrávali. Napríklad, že sme civilizáciou, ktorá je čestná
a neklame, lebo naše rozprávky sa odvíjajú od rytierskych turnajov a dvornej
lásky. Na násilie odpovedali Spojené štáty klamstvom, ktoré stálo podľa
najmiernejších odhadov životy 130-tisíc Iračanov a Afgancov. Od Perzského
zálivu na západ k Africkému rohu a na východ pod Hindukúš máme desať
rokov státisíce západných vojakov. Mnohí z nich zahynuli, ako hovoria v
televíznych novinách, "nezmyselnou smrťou". Pozabíjali sme tisíce ľudí
vrátane novinárov, lekárov a humanitárnych pracovníkov. A zabili sme
náš vlastný obraz civilizácie, ktorá svetu prináša mier, spravodlivosť a
prosperitu.

Všetky tieto zločiny, mimosúdne vydávania väzňov, mučenie, nelegálne
odpočúvania, korupcia, únosy a propaganda viedli k tomu, že dnes nežijeme
vo svete, ktorý je bezpečnejší. Za zlý vtip na palube lietadla prežijete štyri
hodiny vypočúvania, na staniciach si nemáte kam odložiť batožinu, na
letiskách sa musíte vyzuť a nad smrťou Bin Ládina jasáme, ako praľudia
pri víťazstve paleolitickej revolúcie. Po roku 1989 sme sa chceli stať
lepšími, chceli sme žiť v spoločnosti, ktorá nebude nespravodlivá a toxická.
Namiesto toho žijeme v strachu a v paranoji z toho, či sa nám niečo
nestane na dovolenke v Egypte alebo aký temný bude tieň z minaretu
postaveného na Slovensku.

Strach a nenávisť nie sú cestou k slobode. Nemáme si prečo pamätať,
v akej sme stáli zápche, aby sme vedeli opísať podozrivého chlapíka vo
vedľajšom aute, len preto, že o pár týždňov ho budeme musieť opísať
policajtom. Právo na nevšímavosť je jednou zo základných chutí slobody.
Desať rokov sme počúvali patetické litánie o všakovakých hrdinských
skutkoch, ktoré musíme uskutočniť pre večnú slávu našej civilizácie. Okrem
čínskych televízorov, opitých turistov vyvážame aj pravú krutosť bieleho
človeka. A kvôli čomu? Aby sme sa dnes ocitli v dramatickej ekonomickej
a sociálnej situácii, vydrancovaní vlastnou nemorálnosťou a nenažratosťou.

Na to, aby sme k sebe boli nemilosrdní, nepotrebujeme Al-Kajdá. Vystačíme
si s vlastnými metódami. Keď sme sa v druhej svetovej vojne vraždili plynom,
keď sme deportovali Židov, keď pochodujeme proti Rómom. V súvislosti so
strachom, ktorý sa zrodil jedenásteho septembra, nemáme prečo hovoriť,
že svet sa v ten deň zmenil. Iba nám naši vlastní démoni pripomenuli, ako
zúfalo sa nedokážeme vymaniť z logiky násilia a nenávisti.


Čítajte tiež:
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama