Médiálna manipulácia

18. října 2011 v 8:45 | WarFare |  Úvahy a komentáre
V New Yorku zachránil muž pred zúrivým pitbulom malé dievčatko.
Okoloidúci novinár to videl a vraví mužovi: "Výborne. Napíšem o vás
článok do NY Post s titulkami - Newyorský hrdina zachránil americké
dievčatko pred zúrivým psom." "Ale ja nie som New Yorčan", odpovedá
muž. "To nevadí, tak to bude - Americký hrdina zachránil malé dievčatko
pre zúrivým psom." "Ale ja nie som Američan, som z Afganistanu." Na
druhý deň NY Post priniesli správu s titulkom: "Moslimský terorista
zabil amerického psa."


Nezáleží na tom ktorá strana vlastní zbrane, médiá rozhodnú na
koho budú namierené. Ktokoľvek, kto kontroluje médiá, kontroluje
mysle ľudí.

Dôležitosť médií nie je snáď ani potrebné zdôrazdňovať. Vystihuje to
napokon i úvodný citát a vtip, ktorý dokumentuje ako možno rovnakú
skutočnosť posunúť do úplne iného svetla. Médiá vytvárajú politickú
realitu, sú kľúčové pri voľbách, referendách a akýchkoľvek otázkach,
kde je možné ovplyvniť verejnosť. Politik bez mediálnej priazne nemá
reálne šance na zvolenie a to čo nie je v médiách akoby neexistovalo.
Médiá usmerňujú politickú debatu alebo priamo vytvárajú témy, ktoré
považujú za dôležité, zatiaľčo iné ignorujú. Navodzujú v spoločnosti
atmosféru určitej reality, ktorú je takmer nemožné spochybniť.

Ak by podobným spôsobom povedal niekto pre referendom o vstupe
do EÚ, že je proti vstupu, zrejme by dodal apologetickú poznámku,
ktorou by čiastočne ospravedlnil svoj postoj. Jeho konanie by vychádzalo
z mediálnej atmosféry navodenej v spoločnosti, kedy zjavne všetci
úspešní, múdri a vzdelaní sú za vstup do EÚ. Kto nie je, musí byť
nevzdelaný a prízemný človek. Rovnakým spôsobom sa eliminuje kritika
na témy, ktoré sa stali vnútornou súčasťou verejnej ortodoxie. Ak
chce niekto napríklad kritizovať Rómov, zrejme bude predchádzať
poznámka: "Nie som rasista, ale...", pretože kritikov tejto skupiny
médiá radi označujú populárnou negatívnou nálepkou.

Ich možnosti sú však ďaleko širšie. Médiá vytvárajú v spoločnosti
morálne štandardy - čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie,
vravia nám čo máme čítať, koho máme obdivovať a koho zatratiť,
vytvárajú novodobých hrdinov a zločincov, vytvárajú náš názor na svet.

Všetci veria v demokraciu, slobodu, spravodlivosť, sú to dobré veci.
Avšak niekto ich musí zadefinovať, niekto musí rozhodnúť, čo ešte
demokraciou je a čo už nie. Ak to pomôže vládnej moci, je to
demokratické, ak to podporí jej záujmy je to demokratické, ak ju
to pomôže udržať pri moci, je to v záujme demokracie. Akvšak
niekto pracuje proti týmto záujmom, logicky koná teda proti
demokracii. Ak sú jej prívrženci netolerantní, ak trestajú sankciami,
ak vraždia svojich politických nepriateľov, nie oni, ale jej nepriatelia
budú zobrazení ako "hrozba demokracii." Ona definuje slovo
"demokracia" a len jej definícia je povolená. Médiá sú v tomto
jej konaní výdatnou pomocou, z ktorej benefitujú obe strany.
Vývin za posledných niekoľko mesiacov vo svete to dostatočne
dokumentuje. Dobrým príkadom je čudovanie sa nad tým, ako
je možné, že vo voľbách dostal hlas jej nepriateľ - ako je možné,
že systém demokracie to dovolil? Ak sa tak stalo, zrejme museli
byť zmanipulovaní ľudia ale bo zlyhala sama demokracia, ktorú
si ona zadefinovala.

Niektorí tvrdia, že určitej zaujatosti nie je možné sa v spravodajstve
vyhnúť. Akékoľvek prekrútenie, ktoré nájdeme v správach spôsobuje
vraj časový tlak, ľudské zlyhanie, omedzené miesto, nedostatok času,
nedostatok financií alebo ťažkosti so spracovaním komplexného príbehu
do krátkej správy. Ďalším argumentom je, že žiadne médium nemôže
informovať o všetkom a určitá selektivita je nevyhnutná. Niektorí kritici
tvrdia, že médiá sú senzáciechtivé a doterné. V skutočnosti sú však
tiché a vyhýbavé. Vyhýbanie sa analýz a podstaty problémov - nespytujú
ale konštatujú veci a javy a ticho ich akceptujú.

Súhlasím, že uvedené ťažkosti existujú. Avšak dovolil by som si
polemizovať o tom, že mediálne dezinformácie sú len výsledkom
nevinných chýb a každodenných problémov so spracovaním správ.
Áno, tlač a televízia musia byť selektívne - avšak aký princíp selektivity
sa uplatňuje? Mediálna zaujatosť sa neuplatňuje náhodným spôsobom,
pohybuje sa rovnakým smerom opäť a opäť.

Zabudovaná jednostrannosť hlavného prúdu médií sa odvíja od
dominantnej ideológie, zriedkakedy sa odvážiac do vôd, kde by
hrozil nepokoj zo strany tých, ktorí sú pri politickej a ekonomickej
moci.

Vynechanie
Najčastejšou formou mediálneho ovplyvňovania je vynechanie. Občas
nezahŕňa len dôležité informácie príbehu ale celý príbeh, ktorý môže
byť zle vyložený opäť v súlade s mocou korporácií, vlád, skupín a ich
záujmov. Keď sa Tylenolom otrávilo niekoľko ľudí, pre médiá to bola
veľká správa, avšak pľúcna otrava tisícov zamestnancov fabriky ostala
potlačená desiatky rokov napriek snahám robotníkov otravu medializovať.
Počúvame desiatky príbehov o prenasledovaní a porušovaní ľudských práv
na Kube, avšak takmer nič o brutálnom útlaku a masových vraždách
amerických klientských štátov sponzorovaných Spojenými štátmi ako
napríklad Turecko, Indonézia, Guatemala, Izrael...

Priame lži
Keď sa vynechanie ukáže nedostatočnou formou potlačenia správy,
médiá rozširujú priame lži. CIA bola počas 40- tich rokov zapletená
do obchodu s drogami v Taliansku, Francúzsku. Korzike. Indočíne,
Strednej a Južnej Amerike a inde. Väčšina týchto aktivít bola
podriadená kongresovému vyšetrovaniu a je verejnosti prístupná.
Médiá, zdá sa, o tom nepočuli.

Nálepkovanie
Ako všetci v reklame, aj médiá sa snažia zmeniť naše vnímanie
predmetu alebo udalosti pomocou pozitívnych alebo negatívnych
nálepiek. Medzi pozitívne patria: stabilný, silná obrana, silné vedenie,
zdravá ekonomika... Skutočne, kto by chcel nestabilitu, zraniteľnú
obranu, slabé vedenie a chorú ekonomiku? Nálepka definuje predmet
bez toho, žeby sme sa museli zaoberať podrobnosťami, ktoré by
nás mohli priviesť k odlišným uzáverom. Medzi ďalšie negatívne
nálepky patria: islamský teroristi, konšpiračné teórie, nacionalisti...
Tieto, tak ako mnohé iné, sú tieto v médiách prezentované bez
širších sociálnych súvislostí.

Rámovanie
Rámovanie je najefektívnejšie. Prispôsobením pravdy,
zdôrazdnením alternatívnych faktov, zmenou pointy príbehu, vyzdvihnutím
nepodstatných častí a potlačením dôležitých môžu komunikátori vytvoriť
želateľný dojem bez toho, aby museli opustiť zjav zdanlivej objektívnosti.
Rámovanie sa dosiahne spôsobom akým je správa podaná, jej umiestnenie,
spôsob prezentovania, titulky a fotografie a vizuálne a zvukové efekty.
Televízni komentátori tónom, štýlom vyvolajú doveryhodnosť a autoritatívne
presvedčenie, ktoré je často vyjadrené poznámkami ako: "Ako to skončí?
Len čas na to odpovie", alebo "Nikto to nevie s istotou povedať". Čo by
sa dalo preložiť do "Neviem to a ak to neviem ja, potom to nevie nikto."

Noam Chomsky svojho času veľmi správne anaylzoval prijateľnú
debatu v spoločnosti, ktorá sa deje v určitých, dopredu zadefinovaných
hraniciach. V rámci týchto hraníc sa vytvorí široká a protichodná diskusia,
ktorá vzbudí dojem, že v spoločnosti existuje široké spektrum názorov
a sloboda prejavu. Málo ľudí si však uvedomí, že celá debata spadá do
ohraničeného rámca, mimo ktorého je akákoľvek debata vylúčená.
Dobrým príkladom tohoto je týždenník Domino fórum.

V takmer každej oblasti domácej alebo zahraničnej politiky novinári
sa často stávajú "stenografmi moci." Pri dotaze na tento fakt, odpovedajú,
že jednoducho nemôžu vsúvať osobnú ideológiu do ich správ. To ich
vlastne nikto nežiada. Problém je v tom, že to tak či onak robia. Ich
osobné ideologické percepcie a presvedčenia je často možné vycítiť i
pre bežného laika. Väčšinou, ako som už spomínal súladia s vládnúcou
ideológiou a stávajú sa tak jej nositeľmi a šíriteľmi. Tento súzvuk sa
často označuje pojmom "objektívnosť." U redaktorov Markízy je
takmer vždy možné uhádnuť na ktorej strane politickej rieky stoja.

Falošná rovnováha
V súlade s predpismi dobrej žurnalistiky, tlač by mala prinášať
rôzne zdroje na pokrytie oboch strán príbehu. V skutočnosti sú však
obe strany zriedka rovnako zastúpené. Jedna štúdia zistila, že interviá
so skupinami ľudí z určitého politického spektra sú robené sólo, kým
iných názory sú "vyvažované" opačným spektrom, čím vlastne obe strany
nie sú skutočne oboma stranami. Určité názorové prúdy sú úplne
ignorované. Pokrytie konfliktu na Strednom východe sa takmer
tradične deje jednostranne, bez základných princípov rovnováhy
a historických reálií, vyváženého spravodajstva a teda objektivity.
Príčiny sú opäť jednoduché a čiastočne súvisia so zahranično-politickou
orientáciou krajiny.

Médiá menia naše potreby, prevracajú ich, predefinujú a robia to
tak často, až kým si ich sami osvojíme. Rozdeľujú ľudí do kategórií,
na tých, s ktorými je ľahké sa identifikovať, ľudí, ktorí hrajú s oficiálnou
ideológiou a sú zobrazovaní ako úspešní a tí druhí, na ktorých mieste
by nechcel byť predsa nikto. Sú veľmi opatrné vo výbere slov, termínov,
opisov situácií a jednotlivcov. Používaním hodnotiacich slovíčok
posúvajú správu v našom vedomí do inej roviny - pozitívnej alebo
negatívnej bez toho, aby sme si to v toku správ uvedomili. Tieto
slovíčka sa líšia od pridávania hodnotiacich adjektív až po silné
nálepky spomenuté vyššie, s ktorými si verejnosť automaticky
zosobní pozitívnu alebo negatívnu predstavu. Čím citlivejšia a pre
vládnu moc dôležitejšia je téma, tým viac sa podprahová manipulácia
v médiách uplatňuje. Známy je prípad z nedávnej minulosti, kedy
bola televízia Markíza pokutovaná za používanie hodnotiacich
slovíčok vo svojom hlavnom spravodajstve.

Cieľovým objektom médií je podľa Lipmanna "popletené stádo"
alebo "diváci akcie", t.j. bežní ľudia, ktorým je súdené neprekážať
mocným. Doktrinálny systém propagandy im definuje základné hodnoty
a vnúti schémy správania, ktoré mu vyhovujú: pasivita, podriadenosť
autorite, hon za ziskom, nezáujem o potreby druhých, individializmus,
strach zo skutočných či fiktívnych nepriateľov... Cieľom je udržať
popletené stádo v popletenosti a zabrániť mu akémukoľvek aktívnemu
odporu. Načo by stádo malo vedieť čo sa naozaj vo svete deje? To je
nežiadúce, pretože potom by sa mohlo rozhodnúť to zmeniť. Status
quo je vyhovujúci stav. Výborným príkladom sú Spojené štáty americké.

Podľa Lipmanna je možné propagandou doviesť verejnosť k súhlasu
s takými vecami, ktoré by inak nechcela. Propaganda je pre demokraciu
to, čo kyjak v totalitnom štáte. Z utvárania verejnej mienky sa stal
biznis, na ktorý sa vydávajú ročne miliardy dolárov. Hlavným cieľom
je samozrejme jej kontrola. Nepoužívajú sa metódy rozháňania ľudí
na námestiach a ich bitie. Používajú sa jemnejšie a sofistikovanejšie
metódy, ich konečný cieľ sa však nijak nelíši od predchádzajúcich.
Ľudia schopní vyrábať súhlas sú tí, ktorí majú zdroje a moc robiť tak.

Médiá "demokratického kapitalizmu" fungujú vlastne výborne.
Ich úlohou nie je informovať, ale dezinformovať, nepokročiť v
demokratických procesoch, ale umlčať ich. Ich úlohou je vyvolať
dojem, že sa živo zaujímajú o javy každodenného života, hovoriac
tak veľa a podajúc tak málo, ponúkajúc veľa kalórií s malou
výživnou hodnotou.

rt-ti, 18.8.2003, Zdroj

ČÍTAJTE TIEŽ:
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama