Všetci raz budeme Grékmi

6. listopadu 2011 v 13:19 | WarFare |  Úvahy a komentáre
Na konci našej dlhej cesty všetci zistíme, že sme "úspešne" dorazili
do gréckeho cieľa.


Už žiaden vyspelý štát nemôže tvrdiť, že je imúnny voči tomu,
čo sa deje v Grécku, pretože naše ekonomiky sú "prezreté".
Ich potenciál rastu HDP, najmä v pokrízovom období, je nízky
a zakorenené presvedčenie, že štát sa o nás postará, predstavuje
jednu z najväčších hrozieb pre budúcu tvorbu bohatstva a nakoniec
zruinuje najproduktívnejšiu vrstvu ekonomiky (neexistuje nič ako
obed zadarmo). Tiež si musíme uvedomiť, že populácia v
najrozvinutejších ekonomikách starne a nie je šanca, že by sa
naše zárobkové vyhliadky v dlhodobom horizonte mohli výrazne
zlepšiť. Naše úspory sa scvrkávajú a výdavky na zdravotníctvo a
sociálne služby sa zvyšujú. V skratke - sme svedkami zmenšujúceho
sa cash-flowu, keď dopyt po ňom stále rastie.

Na rozdiel od minulosti, kedy mohol byť rast maskovaný zvyšovaním
dlhu vo verejnom alebo súkromnom sektore, tentoraz sme svedkami
vyschnutia akejkoľvek dlhovej kapacity. Fiškálna konsolidácia potrebná
na prinavrátenie pomeru dlhu k HDP na 60% by si podľa OECD vyžadovala
minimálne 10 rokov a podľa MMF až 20 rokov. Pozorovania programov
fiškálnych úspor za posledných 40 rokov dokazujú, že najefektívnejšou
cestou, ktorá prinesie najlepšie výsledky s najmenšími nákladmi, je tá,
ktorá vedie smerom k znižovaniu výdavkov a nie k zvyšovaniu daní.
A práve tu sa skrýva háčik. S priemerným vekom obyvateľstva rozvinutých
krajín, ktorý je momentálne vyšší ako kedykoľvek v histórii experimentu
paternalistického štátu, poslednou vecou, ktorú si politicky nestabilný
svet môže dovoliť, je predstúpiť pred svojich voličov a oznámiť, že
jednoducho už viac nie sú peniaze na rozhadzovanie. Prinajmenšom
to nie je možné vo svete, ktorý nechce zažiť dôsledky stoviek miliónov
ľudí, ktorí si zrazu uvedomia, že boli celé desaťročia klamaní a zlaté
časy sú nenávratne preč.

A prichádzajú aj ďalšie komplikácie. Rozpočtové úspory sú
prijateľnejšie, keď sú vykonávané v izolácii (ich bolestivé účinky
môžu byť nahradené rastom vo zvyšku sveta). 60% minulých období
konsolidácie trvalo menej ako jeden rok a žiadne z nich sa netýkalo
takého rozsiahleho počtu ekonomík ako dnes. Navyše, úsporné
opatrenia nemusia byť akceptované v rozdielnych krajinách rovnako.
Ich dopad na správanie sa ekonomických subjektov je vo veľkej miere
nepredpovedateľný a môže zabrániť dosiahnutiu cieľov, ktoré si
fiškálne úspory vytýčili (príklad Grécka).

Nie je vylúčené, že do roku 2015 stúpne pomer verejných výdavkov
k HDP na takmer 50%. Áno, znamenalo by to, že polovica globálneho
ekonomického outputu sa bude pri prerozdeľovaní spoliehať na vládne
programy. Takýto vývoj by nám dal jasnú odpoveď na to, či sa v
budúcnosti vydáme cestou slobody alebo regulácie.

Fiškálne už neexistuje žiadne iné východisko. Práve na starom
kontinente v súčasnosti existuje rozkol medzi ECB a fiškálnymi
autoritami jednotlivých štátov, kedy ECB požaduje vytvorenie
fiškálnej únie a emitovanie spoločných "eurodlhopisov", aby
nemusela tlačiť peniaze ona. Predstavitelia väčšiny členských
štátov o tom nechcú ani počuť a tlačia na ECB, aby pokračovala
v tlačení. Spoločenská odozva určite nebude príjemná. Avšak sú
to práve verejné investície, ktoré tvoria výraznú časť verejných
výdavkov (10% verejných výdavkov krajín OECD) a ich ekonomické
opodstatnenie je častokrát spochybniteľné. Je však otázne, ako
vysoko by sa vyšplhali politické náklady, keďže verejné investície
tvoria jednu pätinu všetkých investícií v krajinách OECD. Politici
si uvedomujú, že takýmto spôsobom sa "ekonomický rast"
naštartovať nedá.

Veľmi zaujímavú štúdiu poskytla pred piatimi rokmi agentúra
Standard and Poor´s, v ktorej sa venovala budúcemu trendu vývoja
ratingov vyspelých svetových ekonomík. V tom čase takmer nikto
neskloňoval slovo kríza, všetci sme sa radovali z rastu a mysleli
sme si, že vtedajší status quo sa nám podarí zachovať navždy.
Realita ukázala, že tomu tak nie je a zabudnutá predpoveď S&P
získava na dôležitosti až teraz, nakoľko sa zdá, že sa jej podarilo
odhadnúť budúce smerovanie suverénnych krajín.

Nasledujúca tabuľka hovorí za všetko. V roku 2040 by si mala
najvyššie možné hodnotenie zachovať iba Kanada, ostatné krajiny
sa prepadnú do skupiny so špekulatívnym ratingom. Kanada by sa
tak mala pripraviť na prílev mnohých a mnohých imigrantov a Európa,
ktorej celá budúcnosť momentálne závisí od úverového ratingu
najzložitejšieho štruktúrovaného inštrumentu aký kedy vznikol,
a ktorý je zas založený na ratingu jednotlivých európskych krajín,
to má spočítané. Zdá sa teda, že všetci sa nachádzame na dlhej
ceste, na ktorej konci svieti hviezda, ktorá nám zvestuje, že sme
"úspešne" dorazili do cieľa; gréckeho cieľa.

Peter Margetíny, Zdroj
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama