Pohľad späť

24. února 2012 v 22:24 | WarFare |  Úvahy a komentáre
Keď som sa pred dvadsiatimi rokmi konečne dostal za Dunaj, presnejšie
do Rakúska,bol som doslova ohúrený. Zostal mi v pamäti reklamný pútač,
ktorý zakrýval starú rozpadnutú šopu v jednej prihraničnej dedinke,na
ktorej si Coca-Colu v plechovke postrkovali dve natiahnuté ruky. Bol som
unesený veľkosťou aj farebnosťou toho monštra,ktorý určite priniesol
majiteľom spomínanej šopy, akúsi korunku , či šiling do rozpočtu. V
návale šťastia a radosti z práve nadobudnutej slobody,som si vôbec
neuvedomil pozadie a pravú tvár tejto a podobných reklamných tlakov
na ľudskú psychiku. Vôbec už nie, že sa jedná o spôsob, ako zmanipulovať
a nahlodať myslenie človeka. Veď o tom vlastne reklama je!


Čosi také sme u nás nemali,nepoznali,videli sme to len vo filmoch a tí
šťastnejší na Rakúskej televízii. Dychtivo som nasával všetko čo bolo
spoza hraníc,neznáme,nové, no podvedomie mi s predstihom našepkávalo,
že je to len veľká lož.

Oddal som sa hodnotám západu viac, ako bolo zdravé. Nenávidel
som režim v ktorom som prežil veľkú časť svojho života. Nenávidel som
vlastne nič čo z neho vzišlo, akoby som stratil všetok rozum a súdnosť.
Všetci boli takí,prečo by som ja mal byť iný? Dokonca aj to čo bolo dobré,
sa stalo pod tlakom vtieravých reklám, meniaceho sa životného štýlu a
hlavne systému,- zlé,zastaralé,nepotrebné!

Nenávidel som ho preto, lebo som nepoznal druhú stranu tej hrdzavej
mince, ktorá sa v pozlátku vynárala z poza hraníc. Preto som prijal aj
vojnu v priamom prenose. Zabíjanie pred zrakmi celého sveta,ktoré
v tom čase vysielala každá televízia aj s patričným komentárom.
Jednalo sa o tzv. "požehnanú"vojnu v Perzskom zálive.

Nuž a tak sme začali hltať iný,už kapitalistický chlebík, aj s poriadnym
navijakom,ak nie s celou udicou. Vysnívaný kapitalizmus nás prepadol
v obývačkách aj v kuchyniach domovov. Začal nám chutiť margarín
miesto kvalitného masla a začali sme sa nadájať Colou. Pamätám si,
keď som priniesol mojej matke margarín dovezený z Viedne a ona ho
prvý raz ochutnala.

"Čo to preboha je?! Pozrela na mňa nechápavo a vypľula ho do umývadla.

Začali sme vedome konzumovať prepečené mäso páchnuce po spálenom
oleji,preferovali sme rýchle občerstvenia,len aby sme niečo dôležité v
nadchádzajúcom kapitalizme nezmeškali. To všetko len tak, postojačky,
pod farebne blikajúcimi reklamami a v tieni predavačov, navlečených
do farebných rovnošiat, ako deti samotného Maa.

Áno! Presne tak, ako som to videl prvý krát vo Viedni. "Konečne sa
naplnil ten sen", o ktorom som určite nie sám toľko sníval!

Ryba,jedlo žobrákov,ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo,
sa stala lahôdkou. Kuracie zadky,ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať
s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkami,ako delikatesa.
Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy.
Rohliky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť,
pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina,
ktorú udržíte v ústach len dovtedy,kým ju rýchlo nevypľujete…a
to kdekoľvek!

Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré,čo malo svoju hodnotu-tradíciu,
sme vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale.

Nie! Nechcem len kritizovať. Sú tu aj dobré veci. Len čím ďalej ich
je menej a treba ich poriadne hľadať. Hľadať,premýšľať, čítať
nečitateľné návody a obsahy,ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme
si nepribalili lupu.

Ulice sa nám zaplnili bratislavčanmi z Číny,Thajwanu či Vietnamu.
Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné
stojacich áut. Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do
schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom.

Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny,internet,
televíziu,domáce kino,DVD,PC a stále nám niečo chýba. Zákazy,príkazy,
nariadenia,poučenia,ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa
v nich,je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku.
Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované,
zaznamenané a všetko pre našu "bezpečnosť." Každá správa,každá
pošta,každý telefonát,každá platba,každý mail,každý,niekedy veľmi
súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá
vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie
proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k
trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy. Drogy,
prepady,násilie,výpalníctvo,vraždy… sa stali bežným sprievodným
javom tejto slobodnej doby.

Zbavujeme sa vlastnej identity,pretože súhlasíme so všetkým, čo
po nás rôzne inštitúcie, ako banky,mobilní operátori a pod.,požadujú.

Veru tak, máme čo sme chceli,máme tu sen o ktorom sme snívali.

Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorí sa určite na ulici nenarodil.
Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontajnera, aby sa
natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou
www stránkou,lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité
operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám
náhodou nás drahý psík stratí,okamžite sa oňho postarajú v útulku
aj s lekárskou starostlivosťou.

Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame
sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne.

Kde sa podeli hodnoty,kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je
niečo viac, ako len strohé konštatovanie…. Hrôza, čo sa tu udialo za
tých dvadsať rokov.

Vytratila sa láska,porozumenie,ľudskosť,tolerancia,teplo rúk,sklon
pred šedinami…

Nepoznáme suseda,nevieme aký plat má vlastná žena či muž.
Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu ak nechceme mať problém
s úradmi. Sledujeme stupídne,nehodnotné až deštruktívne pôsobiace
televízne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie
určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta
druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne,bez toho aby jej
boli podsúvané podobné stupídnosti?

Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú
verejne do r..i aj s posmešným komentárom. Ak je ešte málo, potom
sú tu pripečení policajti,alebo niečo podobné o tzv. mafii?

Nádhera a vďaka,za ten kultúrny a hodnotný zážitok,ktorý nám za
lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom, niektoré televízie.
Nehovoriac,aké celebrity tam má možnosť človek vidieť… Kde že
by mali na nich takí umelci, ako p. Króner,Dibarbora,Huba… atp.,
čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký
výkon,aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom,
že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom
umenie tvorili.

Kupujeme cigarety,ktoré nám zakázali fajčiť tam,kde sa fajčiť
vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej
predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už pred predajom.

K lekárke chodíme s platobnou kartou,alebo s peňaženkou v ruke
…bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí
do počítača.

Formulky,nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným ľudským
vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi,ktorými sú upchané
vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás neprosia aby sme
nakúpili práve u nich. Keď sme však zaplatili, "u nich",nestačíme sa
diviť ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je
jasné kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.

Môžeme povedať svoj názor. Slobodne,demokraticky sa /občas/
vyjadriť. No k čomu to je, keď je to nič platné.

Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom.
Je len pár jedincov ktorím je to jedno a tí žijú aj tak mimo nás a
v anonymite.

Nie som sám, ktorému to všetko už začalo vadiť.

Niekde sa stala chyba-veľká chyba,ktorej náprava bude trvať dlho.
Ochorel nám svet a mi v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním!
Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia, nie je o nič lepšia.
Možno až nástup duševných chorôb,depresii, samovrážd, naštartuje
proces triedenia, ktorý nás položí na kolená,keď to už prestaneme
zvládať. Vidíme len Bratislavu, alebo väčšie mestá,ale čo tí, ktorí
žijú na dedinách,samotách?

A čo ďalej?

Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič
spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac
proti nám ako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a zároveň otvorená
neprávosti,zločinu,podvodom, že jej existencia mi pripadá ako aura.
Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.

Nuž a záverom? Nechýba mi už reklama,ktorá ma v tej rakúskej
dedine tak ohúrila. Nechýba mi ani západ o ktorého ideách som
toľko sníval. Nechýbajú mi ani kuracie zadky čo som hádzal psovi…
chyba mi len jedno: chcem ešte stretnúť človeka-priateľa. Chcem
sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem
mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem
stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k
materiálnym veciam, ale bez prípravy ma potľapká po pleci: ako
sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si sadnúť…?

Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a
bude musieť odísť. "Vieš,tento telefonát bol tak dôležitý, že ak
by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu."

Nie! Verím že nie! No ovládol nás strach a v tom strachu žijeme
svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto
novodobého,pokazeného sveta.

Nehovorím o novembri,ten prísť musel,ale o tom, čo všetko sem
s novembrom vkĺzlo.

Ďalšieho pokusu,ktorý príde keď sa to už celé nebude dať udržať,
sa chvála Bohu nedožijem.

Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?

 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Jozef Jozef | E-mail | 25. února 2012 v 17:46 | Reagovat

Ano všetko je to do posledného písmenka pravda. Presne tak ako aj to, že ten zamatový November"98" musel prísť a priniesť všetko toto so zmenou režimu. Bolo to dohodnuté ešte na jednaniach medzi prezidentom Sovietskeho Zväzu Gorbačovom a prezidentom Spojených štátov Severoamerických- Ronaldom Reganom, keď sa jednali o ukončení studenej vojny a rozpustení svetovej socialistickej sústavy. A ukončenie vojny, hoci "len studenej" prináša nové prerozdelenia sféry vplu, moci a zmeny hraníc medzi dotyčnými štátmi.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama