Boj proti ISIL je zásterkou pre americkú mobilizáciu proti Sýrii a Iránu

1. října 2014 v 19:58 | Warfare |  Vojny
Hrozba ISIL alebo IS je zásterkou. Sila ISILu sa zámerne nafúkla, aby sa podarilo
získať verejnú podporu pre Pentagón a na ospravedlnenie nelegálneho bombar-
dovania Sýrie. Použila sa tiež na ospravedlnenie mobilizácie toho, čo sa viac a
viac podobá na rozsiahle hromadenie vojenských síl na Strednom Východe pod
vedením USA. Palebná sila a vojenské prostriedky, ktoré sa vyčleňujú, prekračujú
potreby toho, čo je skutočne nutné na boj proti eskadrám smrti ISIL.


Hoci USA uistili svojich občanov a svet, že vojaci nebudú vyslaní na bojisko, je
to veľmi nepravdepodobné. V prvom rade je to nepravdepodobné, lebo vojaci
na mieste sú potrební na monitorovanie a výber cieľov. Navyše, Washington
považuje kampaň proti bojovníkom ISIL za niečo, čo bude trvať roky. Toto je
zahmlievanie skutočnosti. To, čo sa opisuje, je trvalé vojenské nasadenie, alebo,
v prípade Iraku, opätovné nasadenie. Táto sila by sa nakoniec mohla premeniť
do širšej útočnej sily ohrozujúcej Sýriu, Irán a Libanon.

Americko-sýrsky a americko-iránsky bezpečnostný dialóg?
Predtým, ako začalo bombardovania Sýrie pod vedením USA, kolovali nepotvrdené
správy, že Washington začal dialóg s Damaskom cez ruské a iracké kanály, aby
diskutoval o vojenskej koordinácii a bombardovacej kampani Pentagónu v Sýrii.
Bolo tu však niečo čudné. Agenti mali veľa práce pri pokuse o legitimizovanie
bombardovania Sýrskej arabskej republiky.

Tvrdenia o americko-sýrskej spolupráci cez ruské a iracké kanály sú časťou
zlovestnej série nesprávnych informácií a dezinformácií. Pred tvrdeniami o
americkej spolupráci so Sýriou vznikli podobné tvrdenia o americko-iránskej
spolupráci v Iraku.

Predtým sa Washington a americké médiá pokúsili vyvolať dojem, že sa
podarilo uzavrieť vzájomnú dohodu o vojenskej spolupráci s Teheránom o
boji proti ISIL a o spolupráci v Iraku. Toto bolo označené ako dezinformácia
vyjadreniami mnohých členov iránskeho politického zriadenia a vysokopos-
tavených iránskych vojenských veliteľov.

Po tom, ako Iránci jasne naznačili, že tvrdenia Washingtonu boli iba fikcia,
USA tvrdili, že by pre Irán nebolo vhodné zapojiť sa do ich koalície proti ISIL.
Irán odmietol. Washington nečestne prekrúcal fakty, pretože americkí
úradníci vyzvali Teherán, aby sa pripojil ku koalícii proti ISIL niekoľkokrát.

Predtým, ako bol ajatoláh Alí Chamenei (najvyšší predstaviteľ v Iráne)
prepustený z nemocnice po operácii prostaty, povedal 9. septembra 2014
iránskej televízii, že USA požadovali, aby Teherán a Washington spolupracovali
v Iraku v troch rôznych záležitostiach. Vysvetlil, že americký veľvyslanec
v Iraku vyslal správu iránskemu veľvyslancovi v Iraku, aby sa pridal k USA,
potom, svojimi vlastnými slovami, "ten istý (John Kerry) - ktorý pred
kamerami a pred očami celého sveta vyhlásil, že nechcú, aby s nimi
Irán spolupracoval - požadoval (od) Dr. Zarífa, aby s nimi Irán spolupra-
coval v tejto veci, ale Dr. Zaríf túto požiadavku odmietol." Tretiu
požiadavku vzniesla americká námestníčka ministra Wendy Shermanová
voči iránskemu námestníkovi ministra zahraničných vecí Abbásovi Arakčímu.

Chamenei jasne vyhlásil, že kategoricky vylučuje akúkoľvek spoluprácu
s Washingtonom v tejto veci. "V tejto veci nebudeme s Amerikou spolu-
pracovať, najmä preto, lebo jej ruky sú špinavé", verejne potvrdil, kým
vysvetľoval, že Washington mal choré úmysly a hanebné návrhy v Iraku
a Sýrii.

Tak ako Rusko, Irán podporuje Sýriu a Irak proti ISIL. Taktiež ako Moskva,
Teherán je zaviazaný k boju proti nemu, ale nepridá sa ku washingtonskej
koalícii proti ISIL.

Nová invázie a projekty zmien režimov v pláne?
Ako bolo poukázané 20. júna 2014, v očiach Washingtonu musela byť
federálna vláda Núrího Al-Malíkího v Bagdade odstránená kvôli odmietnutiu
pridať sa k americkému obliehaniu Sýrie, kvôli zblíženiu sa s Iránom, predávaniu
ropy Číňanom a kupovania zbraní z Ruskej federácie. Rozhodnutie Iraku byť
časťou iránsko-iracko-sýrskeho potrubia taktiež podkopalo ciele USA a ich
spojencov na kontrolu tokov energie na Strednom Východe a zablokovanie
eurázijskej integrácie.

Boli tu tiež dva ďalšie neodpustiteľné kardinálne hriechy, ktoré v očiach
Washingtonu spáchala Al-Malíkího vláda. Avšak, tieto priestupky by sme si
najprv mali dať do geopolitického kontextu.

Pamätáte si poseptembrovú (po 9/11) frázu Bushovej administratívy počas
začiatku ich sériových vojen? Znelo to takto: "Ktokoľvek môže ísť do Bagdadu,
ale skutoční muži idú do Teheránu!" Pointa tejto vojnovo-štváčskej frázy je,
že na Badgad a Damask sa pozeralo ako na cesty pre Pentagón k Teheránu.

Tak ako Sýria, kardinálne hriechy Al-Malíkího vlády boli zviazané s blokovaním
cesty k Teheránu. Po prvé, iracká vláda vypudila Pentagón z Iraku na konci roka
2011, čo odstránilo amerických vojakov umiestnených priamo na iránskej západnej
hranici. Po druhé, iracká federálna vláda pracovala na vyhnaní protivládnych
iránskych militantov z Iraku a uzatvorení tábora Ašraf, ktorý by sa dal použiť
vo vojne alebo operáciách na zmenu režimu v Iráne.

Ašraf bol základňou pre vojenské krídlo irackej Mudžahidín-e-Chalk (MEK
/MOK/MKO). MEK je protivládna iránska organizácia, ktorá sa usiluje o zmenu
režimu v Teheráne. Oni dokonca otvorene schvaľovali útoky na Irán a Sýriu
vedené USA.

Hoci samotná americká vláda považuje MEK za teroristickú organizáciu,
Washington začal prehlbovať svoje vzťahy s MEK, keď oni a ich verní britskí
spojenci podnikli inváziu do Iraku. Neúprimne a ironicky, USA a Británia využili
podporu Saddáma Husajna pre MEK na ospravedlnenie označovania Iraku za
štátom podporovaný terorizmus a tiež na ospravedlnenie anglo-americkej
invázie do Iraku. Odvtedy sa USA o MEK starajú.

Od roku 2003 USA financujú MEK. Washington ochraňuje MEK, pretože ich
chce držať na remienku buď ako páku proti Teheránu, alebo pre možnosť,
že jedného dňa MEK dosadia v Teheráne k moci ako časť operácie na zmenu
Teheránskeho režimu. MEK sa doslova stali súčasťou výbavy proti Teheránu.
I keď USA prenechali Bagdadu kontrolu nad táborom Ašraf, Pentagón si udržal
svoje kontakty v tábore MEK.

Nakoniec boli sily MEK v roku 2012 premiestnené na bývalú americkú základňu
známu ako Camp Liberty. Camp Liberty sa teraz nazýva arabsky Camp Hurija.

Istanbulský šéf úradu Christian Science Monitor Scott Peterson opísal, ako
začali americkí predstavitelia používať všetok svoj vplyv na podporu MEK počas
začiatku Arabskej jari v roku 2011. Toto je previazané so snahami Washingtonu
o zmenu režimu. Peterson napísal, že americkí predstavitelia "zriedka spomínajú
násilnú a protiamerickú minulosť MEK a zobrazujú skupinu nie ako teroristov,
ale ako bojovníkov za slobodu s 'hodnotami ako sú naše', ako čakajúcich
demokratov pripravených slúžiť ako predvoj zmeny režimu v Iráne."

Washington sa nevzdal snov na zmenu režimu v Teheráne
Washington sa nevzdal svojich snov na zmenu režimu v Teheráne. Je náhoda,
že podpora USA a EÚ sa zvyšuje, najmä keď sa začalo verejne upozorňovať
na hrozbu ISIL v Iraku?

Šesťsto poslancov parlamentu a politikov zväčša z krajín NATO priletelo na
veľké zhromaždenie MEK na parížskom severovýchodnom predmestí Villepinte,
ktoré 27. júna 2014 vzývalo na zmenu režimu v Iráne. Vojnoví štváči a morálne
zbankrotované postavy, ako bývalý americký senátor Joseph Lieberman,
izraelská hlásna trúba a obhajca Alan Dershowhitz, bývalý predstaviteľ Busha
mladšieho a znalec Fox News John Bolton, bývalý starosta New Yorku Rudy
Giuliani a bývalý francúzsky minister a náčelník Misie OSN v Kosove (UNIMIK)
Bernard Kouchner, sa všetci stretli s MEK, aby podporili zmenu režimu a
vojnu. Podľa MEK sa zhromaždenia za zmenu režimu zúčastnilo viac než
80 000 ľudí. Podporovatelia vzbúr v Iraku a Sýrii boli na zhromaždení vo
Villepinte prítomní tiež, pričom vyzývali na zmenu režimu v Iraku, Sýrii
a Iráne.

Iróniou je, že peniaze najpravdepodobnejšie prišli od samotnej americkej
vlády. Spojenci USA pravdepodobne tiež prispeli. Tieto peniaze šli lobistickým
iniciatívam MEK s Kongresom a ministerstvom zahraničných vecí USA, ktoré
vskutku recykluje peniaze. Ľudia ako Rudy Giuliani - pravdepodobne jeden
z najnenávidenejších starostov v histórii New York City, až kým nevyužil výhodu
tragických udalostí z 11. septembra - teraz efektívne lobujú za MEK. "Mnohí
z týchto bývalých vysokopostavených amerických predstaviteľov - ktorí
predstavujú celé politické spektrum - zaplatilo desiatky tisíc dolárov, aby
hovorili na podporu MEK", podľa Christian Science Monitor.

Giuliani rečnil na akciách MEK prinajmenšom už v roku 2010. V roku 2011
verejne presadzoval zmenu režimu v Teheráne a Damasku na zhromaždení MEK.
"Čo keby sme nasledovali Arabskú jar s Perzským letom?", položil rečnícku
otázku. Giulianiho ďalšia veta odhalila, do akej miery je iniciatíva na podporu
MEK skutočne potomkom americkej zahraničnej politiky: "Potrebujeme zmenu
režimu v Iráne, viac než ju potrebujeme v Egypte alebo Líbyi a práve tak,
ako ju potrebujeme v Sýrii."

Priateľ a ďalší obhajca vojny, senátor John McCain, nebol schopný urobiť si
výlet na parížske predmestie Seine-Saint-Denis, ale pre zhromaždenie predniesol
prejav cez video. Kongresman Edward Royce Hello, predseda americkej snemovne
pre zahraničné záležitosti, tiež vyjadril svoju podporu pre zmenu režimu v Iráne
prostredníctvom video správy. Tak to urobil aj senátor Carl Levin a senátor
Robert Menendez.

Prítomné boli delegácie z USA, Francúzska, Španielska, Kanady a Albánska.
Okrem vyššie uvedených jedincov sa udalosti zúčastnili aj ďalší ostatní
prominentní hostia:

1. Newt Gingrich, bývalý hovorca dolnej komory (Snemovňa reprezentantov)
. v dvojkomorovom Kongrese USA;
2. John Dennis Hastert; ďalší bývalý hovorca Snemovne reprezentantov;
3. George William Casey Jr., ktorý velil mnohonárodnej vojenskej sile, ktorá
. prepadla a okupovala Irak;
4. Hugh Shelton, konateľ počítačového softwareu a bývalý predseda Spojeného
. štábu náčelníkov USA;
5. James Conway, bývalý náčelník námornej pechoty USA;
6. Louis Freeh, bývalý riaditeľ Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI);
7. Lloyd Poe, predstaviteľ USA, ktorý sedí na (1) Podvýbore snemovne USA pre
. Európu, Euráziu a vynorujúce sa hrozby, a ktorý predsedá (2) Podvýboru snemovne
. USA pre terorizmus, nešírenie jadrových zbraní a obchod;
8. Daniel Davis, predstaviteľ USA z Illinois;
9. Loretta Sánchez, predstaviteľka USA z Kalifornie;
10. Michael B. Mukasey, bývalý generálny prokurátor USA;
11. Howard Dean, bývalý guvernér Vermontu;
12. William Richardson, bývalý tajomník ministerstva energetiky USA;
13. Robert Torricelli, bývalý zákonodarca v Snemovni reprezentantov USA a senátor
. Senátu USA, ktorý je právnym zástupcom MEK v Iraku;
14. Francis Townsend, bývalý poradca Georgea W. Busha Jr., pre domácu bezpečnosť;
15. Linda Chavez, bývalá vrchná riaditeľka Bieleho domu;
16. Robert Joseph, bývalý námestník USA, ktorý riadil (1) Úrad kontroly zbraní,
. verifikácie a dodržiavania pravidiel, (2) Úrad medzinárodnej bezpečnosti a nešírenia
. jadrových zbraní a (3) Úrad politicko-vojenských záležitostí;
17. Philip Crowley, bývalý asistent štátneho tajomníka zodpovedného za verejné
. záležitosti;
18. David Phillips, veliteľ vojenskej polície, ktorý prebudoval irackú políciu a bol
. zodpovedný za stráženie táboru Ašraf a Saddáma Husajna ako väzňa;
19. Marc Ginsberg, vyšší viceprezident firmy verejných vzťahov APCO Worldwide
. a bývalý veľvyslanec USA a americký prezidentský poradca pre politiku Stredného
. Východu Podobne ako americká účasť, bola i francúzska delegácia reprezentatívna.

. Okrem Bernarda Kouchnera boli medzi prominentnými účastníkmi z Francúzska aj
. nasledovné osoby:

1. Michèle Alliot-Marie, francúzska politička, ktorá bola medzi ministerskými úradmi
. svojho kabinetu zodpovedná za vojenské a zahraničné záležitosti v rôznych dobách;
2. Rama Yade, viceprezidentka konzervatívnej Radikálne strany Francúzska;
3. Gilbert Mitterrand, prezident ľudsko-právnej nadácie France Libertés, ktorá sa
. zameriava na etnické skupiny ako Kurdi, Čečenci a Tibeťania;
4. Martin Vallton, starosta Villepinte.

Prominenti zo Španielska:
1. Pedro Agramunt Font de Mora, španielsky predseda Európskej ľudovej strany (EPP)
. a jej spojencov v Rade Európy;
2. Jordi Xucla, španielsky predseda Aliancie liberálov a demokratov pre Európu (ALDE)
. v Rade Európy;
3. Alejo Vidal-Quadras, španielsky politik a jeden zo štrnástich viceprezidentov Európskeho
. parlamentu Európskej únie;
4. José Luis Rodriguez Zapatero, bývalý premiér Španielska (ktorý bol tiež viditeľne
. v doprovode svojej ženy Sonsoles Esponose Díaz)

Ostatní prominentní účastníci z euroatlantických krajín:
1. Pandli Majko, bývalý premiér Albánska;
2. Kim Campbell, bývalý premiér Kanady;
3. Geir Haarde, bývalý premiér Islandu;
4. Ingrid Betancourt, bývalá kolumbijská senátorka;
5. Alexander Carile, člen Britskej snemovne lordov, vyššej komory Britského parlamentu;
6. Giulio Maria Terzi, bývalý minister zahraničia Talianska;
7. Adrianus Melkert, bývalý minister holandského kabinetu, bývalý vedúci Svetovej
. banky a bývalý zvláštny vyslanec generálneho tajomníka OSN Pan Ki-Muna pre Irak.

Nehovorilo sa len o zmene režimu, ale hlavnou témou bola cezhraničná kríza v Iraku
a Sýrii. Fox News poskytli akcii zvláštne pokrytie. Len v júli vedenie MEK odsúdilo
iránsku podporu irackej federálnej vláde vo svojom boji proti ISIL, no odvtedy, čo
USA začali bojovať proti ISIL, zmĺkli.

Pred zhromaždením o zmene režimu sa 23. mája 2014 líder MEK, Marjam Rajavi -
ktorého MET navrhuje ako prezidenta Iránu od roku 1993 - dokonca stretol s
bábkovým vodcom Sýrskej národnej rady Ahmedom Džarbom v Paríži, aby
diskutovali o spolupráci.

Zmena režimu v Damasku prostredníctvom rozšírenia misie v Sýrii
Bombardovacia kampaň, ktorú USA začali v Sýrii, je nezákonná a je porušením
Charty OSN. To je dôvod, prečo Pentagón podnikol svoje kroky sprevádzajúc
ich tvrdením, že bombardovacia kampaň bola vynútená hrozbou "bezprostredného"
útoku, ktorý bol plánovaný proti územiu USA. Toto tvrdenie vyhlásili preto, aby
dali bombardovaniu sýrskeho územia zákonné krytie prostredníctvom pokrúteného
argumentu pod Článkom 51 Charty OSN, ktorý umožňuje členovi OSN zákonne
zaútočiť na inú krajinu, ak má dôjsť ku bezprostrednému útoku spomínanej
krajiny na člena OSN.

Barack Obama a vláda USA urobili to najlepšie, čo mohli, aby zmiatli a rozmazali
realitu prostredníctvom sérií rôznych krokov, ktoré podstúpili, aby si nárokovali
oprávnenosť pre porušenie medzinárodného práva bombardovaním Sýrie bez
autorizácie Damasku. Hoci americká veľvyslankyňa Samantha Powers informovala
sýrskeho stáleho predstaviteľa pri OSN, že dôjde ku zahájeniu útokov vedených
USA na guvernorát Al-Rakka, informovanie Bašára Al-Dzáfarího prostredníctvom
formálneho jednostranného oznámenia nepredstavuje udelenie zákonného
súhlasu Sýrie.

Útoky vedené USA na Sýriu nemajú ani podporu Bezpečnostnej rady OSN.
Vláda USA sa však pokúsila pretočiť stretnutie Bezpečnostnej rady OSN z 19.
septembra 2014, ktorému predsedal John Kerry ako znamenie, že Bezpečnostná
rada OSN a medzinárodná komunita podporujú ich bombardovaciu kampaň.

Náhodou nie je ani to, že práve vtedy, keď USA zostavili svoju mnohonárodnú
koalíciu na boj proti ISIL a jeho pseudokalifátu, tak John Kerry vhodne spomenul,
že Sýria porušila Dohovor o chemických zbraniach (CWC). Hoci priznal, že Sýria
nepoužila nijaký materiál zakázaný CWC, Kerry americkým zákonodarcom povedal,
že Damask 18. septembra 2014 porušil svoj záväzok voči CWC. Inými slovami,
Washington zamýšľa ísť po Sýrii a bude sa snažiť o zmenu režimu v Damasku.
Ak to nie je vďaka tomuto jasné, potom by to vďaka faktu, že USA stále používajú
Saudskú Arábiu na trénovanie ďalších protivládnych síl jasné byť malo.

Americká stratégia hry s ohňom na ospravedlnenie bombardovacej kampane
USA proti Sýrii bola spúšťaná so zámerom vytvorenia zámienky pre rozšírenie
nezákonných leteckých útokov USA v Sýrii, ktoré začali 22. septembra 2014.

Predstavou USA je dlhodobá bombardovacia kampaň, ktorá hrozí aj Libanonu
a Iránu. Podľa Alí Chameneiho chcú USA bombardovať Irak aj Sýriu použijúc
ISIL ako zásterku na základe Pakistanského modelu. Správnejšie by sa mala
situácia nazývať podľa modelu AfPak (Af-Pak). USA použili rozšírenie nestability
z Afganistanu do Pakistanu a rozšírenie Talibanu ako zámienku pre bombardovanie
Pakistanu. Irak a Sýria sa spojili ako jedna konfliktná zóna, ktorú Ibrahim Al-Maraši,
s použitím neologizmu, opísal ako vzostup "Syraku".

Širší cieľ: narušenie eurázijskej integrácie
Hoci USA predstierajú boj proti teroristickým a smrtiacim eskadrám, ktoré
sami vytvorili, Číňania a ich partneri sú zaneprázdnení prácou na integrovaní
Eurázie. Americká "globálna vojna proti teroru" bola daná do paralely s
prebudovaním Hodvábnej cesty. Toto je skutočný príbeh a motivácia pre
naliehanie Washingtonu na boj a opätovnú mobilizáciu na Strednom Východe.
Je to tiež dôvod, prečo USA tlačia Ukrajinu do konfrontácie s Ruskom a EÚ
do sankcionovania Ruskej federácie.

Amerika chce prerušiť znovuobjavenie sa Hodvábnej cesty a jej rozširujúcej
sa obchodnej siete. Kým bol Kerry zaneprázdnený strašením obecenstva ISILom
a jeho zverstvami, Číňania boli zaneprázdnení tým, že uzatvárali dohody naprieč
Áziou a Indickým oceánom. Toto je časťou pochodu čínskeho draka smerom
na západ.

Paralelne s Kerryho cestami, čínsky prezident Xi Jingping navštívil Srí Lanku
a šiel na Maldivy. Srí Lanka už je časťou projektu čínskej Námornej Hodvábnej
cesty. Maldivčania sú novými položkami; boli dosiahnuté dohody, vďaka ktorým
bola táto ostrovná krajina zahrnutá do siete Námornej Hodvábnej cesty a do
infraštruktúry, ktorú Čína buduje a ktorá má rozšíriť námorný obchod medzi
Východnou Áziou, Stredným Východom, Afrikou a Európou. Rovnako tak nie
je náhoda, že dva čínske torpédoborce zakotvili v iránskom prístave Banda
Abbas v Perzskom zálive, aby viedli spoločné námorné cvičenia s iránskymi
vojnovými loďami v Perzskom zálive.

Paralelne k východo-západnému obchodu sa vyvíja severo-južná obchodná a
dopravná sieť. Iránsky prezident Hassán Rúhání bol nedávno v Kazachstane,
kde spolu so svojim kazašským náprotivkom prezidentom Nursultan Nazarbajevom
potvrdili, že v obchodnom styku má dôjsť k mnohonásobnému rastu. Očakáva
sa dokončenie kazachstansko-turkmenistansko-iránskej železnice, ktorá vytvorí
severo-južnú prepravnú cestu. Prezidenti diskutovali aj o spolupráci medzi
Teheránom a Eurázijskou úniou. Na druhej západnej strane Kaspického mora
sa pracuje na paralelnom severo-južnom koridore tiahnúcom sa z Ruska do
Iránu cez Republiku Azerbajdžan.

Protiruské sankcie začínajú spôsobovať v Európskej únii nepokoj. Tí, ktorí
kvôli sankciám skutočne o niečo v Rusku prídu, sú členovia Európskej únie.
Rusko demonštrovalo, že má svoje možnosti. Moskva už zahájila výstavbu
plynového megapotrubia Jakutsko-Chabarovsk-Vladivostok (známeho tiež
ako Sila Sibíry) na dodávku plynu do Číny, kým partner z BRICS - Južná Afrika
- podpísala historickú dohodu o jadrovej energii s Rosatomom.

Vplyv Moskvy na svetovú scénu je veľmi jasný. Jej vplyv je na vzostupe na
Strednom Východe a Latinskej Amerike. Aj v Afganistane obsadenom NATO
je ruský vplyv na vzostupe. Ruská vláda nedávno zostavila zoznam viac než
sto starých sovietskych stavebných projektov, ktoré by rada oživila.

Alternatíva voči sankciám USA a EÚ sa začína vynárať v Eurázii. Okrem
podpísanej dohody o rope za tovar medzi Teheránom a Moskvou, ruský minister
energetiky Alexander Novak oznámil, že Irán a Rusko uzavreli niekoľko nových
dohôd v hodnote sedemdesiat miliárd eur. Sankcie čoskoro iba izolujú USA
a EÚ. Iránci oznámili, že spolupracujú s čínskymi a ruskými partnermi na
prekonaní sankčného režimu USA a EÚ.

Amerika je vytláčaná. Nemôže byť ústrednou silou Ázie a Pacifiku, kým sa
nevyriešia záležitosti na Strednom Východe a vo Východnej Európe proti
Rusom, Iráncom, Sýrčanom a ich spojencom. To preto sa Washington snaží
robiť všetko čo len vie, aby narušoval, delil, prekresľoval, vyjednával a kooptoval.
Keď to uvážime, USA neznepokojuje boj proti ISIL-u, ktorý slúži záujmom
Washingtonu na Strednom Východe. Hlavnou obavou Ameriky je zachovanie
jej rozpadávajúceho sa impéria a zabránenie eurázijskej integrácie.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama