Komentár Eduarda Chmelára: Chcem sa vyjadriť k šialenstvu posledných dní

13. března 2015 v 19:59 | Warfare |  Úvahy a komentáre
Trochu som si pokazil krásny víkend, lebo pobyt v milovanej prírode som
prerušil tým, že som prijal pozvanie do dnešnej relácie TA3 V Politike (diskusia
o ukrajinskej kríze, v ktorej budem účinkovať v tradičnej presilovkovej formácii
s Alexandrom Dulebom a Ivom Samsonom sa začne cca o 11.45 hod., ale ja na
vašom mieste by som strávil pekný deň s rodinou a pozrel si reprízu o 20.00
hod.). Ale ešte skôr, kým dorazím do Bratislavy, chcem sa vyjadriť k šialenstvu
posledných dní, ktoré v tejto spoločnosti nadobúda nebezpečné rozmery.


Pred pár týždňami som povedal, že Slovensko nerozdelilo referendum, iba
obnažilo niečo, čo v nás drieme dlhšie. To niečo prepuklo teraz v sporoch
o ukrajinský konflikt v plnej sile a ja sa obávam, že je to predzvesť niečoho,
čo už nie je len ďalšou etapou studenej občianskej vojny, ale nástupu
psychotickej diktatúry sprevádzanej paranoidným myslením.

Už dlhší čas pozorujem - a žiaľ, aj medzi ľuďmi, ktorých som považoval ak
nie za inteligentných, tak aspoň za príčetných - stratu elementárneho
zmyslu pre toleranciu, rešpekt k odlišným názorom, kritické myslenie, a
tým aj schopnosť racionálneho dialógu. Desivé je, že sa to šíri aj medzi
ľuďmi, ktorí sa doteraz prezentovali ako odporcovia konšpiratívneho
myslenia a nenávistného diskurzu, ale zdá sa, že tieto praktiky sú schopní
odmietať len voči tým, s ktorými nesúhlasia. Keď analyzujete ducha päť-
desiatych rokov minulého storočia - ktorý mal na východe podobu komunis-
tického teroru a na západe mccarthizmu, no obe tieto šialené koncepcie
spájala globálna paranoja - nemôžete si nevšimnúť, kde to vzniklo: vo vôli
rozdrviť intelektuálov odlišných názorov a zmeniť oponentov na nepriateľov.
"Vyžadovať úplnú lojalitu znamená načrtávať program autoritatívnej
spoločnosti," pripomína Alan Barth.

Pred týždňom sa v denníku N objavil článok, ktorý mi doslova vyrazil dych.
Redaktor v ňom tvrdil, že sme vo vojne, snažíme sa poraziť nepriateľa a
nepriateľov by sme nemali púšťať do našich médií. Článok odmietol "rôzne
názory" na ukrajinský konflikt a označil ich ako nepriateľské. Ak by to nebolo
dostatočne jasné, denník N na inom mieste pokračuje: "Nám dnes príde
nevkusné ho zaradiť do kolónky verejný nepriateľ. Ibaže Ján Čarnogurský
ním je." Od čias pádu komunistického režimu som nezažil takéto nehorázne
kádrovanie ľudí a ak sa to robí v médiách, treba biť na poplach. Takíto ľudia
liberalizmus a demokraciu iba predstierajú a práve z ich pokrytectva čerpajú
silu neofašisti. Toto nie sú ojedinelé prípady a ja dnes spomeniem len jeden.

Spisovateľ Michal Hvorecký sa na svojej FB stránke pustil do signatárov
otvoreného listu prezidentovi Kiskovi, v ktorom ho žiadajú, aby sa zúčastnil
na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom. Ich odlišné postoje kádruje už
tradične hystericky, kazateľsky, bez štipky rešpektu, ale dopúšťa sa pritom
aj niekoľkých faulov, na ktoré musím reagovať. Hvorecký mi odkazuje, že
by sa hanbil, keby bol na jednom zozname s Jánom Čarnogurským, ktorého
považuje za "jedného z najväčších klamárov na Slovensku". S Jánom Čarno-
gurským sa dá vždy vášnivo nesúhlasiť, často sa mýli, ale jedno môžem povedať
s istotou: nikdy som ho nevidel - na rozdiel od Michala Hvoreckého - bezchara-
ktérne klamať.

Rozčúlený Hvorecký hovorí o "smršti klamstiev, aké ľudské vedomie ešte nezažilo",
ale sám sa ich dopúšťa, keď označuje signatárov za "kádre zo starých štruktúr" a
"obhajcov pokračovania sovietskeho systému moci v podobe oligarchického mafián-
skeho kapitalizmu". Ponechajme teraz bokom jeho hysterické ziapanie na ľudí,
ktorých veľká väčšina urobila pre slovenskú kultúru výrazne viac ako on sám. To,
že Michal Hvorecký stratil v poslednom období elementárnu úctu k ľuďom, ktorí
si myslia niečo iné ako on, je všeobecne známe. Ale ak píše o vymývaní mozgov,
tak musí vedieť, že to robí sám s rutinou majstra, a navyše mimoriadne zákerným
spôsobom, lebo sa mi nechce veriť, že by mal problém čítania s pochopením.
Neviem, či Hvorecký vôbec tuší, kto "oligarchický mafiánsky kapitalizmus" v Rusku
inštaloval, či rozumie tomu, ako si šliape po jazyku, keď to vyčíta nám a pritom sa
spojí s ľuďmi, ktorí obhajovali jedného z jeho hlavných protagonistov, Michaila
Chodorkovského, iba preto, lebo mu režim klepol po jeho zlodejských prstoch.
Hvorecký zjavne nie je schopný alebo ochotný rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí
nechcú konfrontáciu a medzi obhajcami Putinovho režimu. Náš text mu pripomína
komunistickú propagandu, hovorí o nehoráznej nechutnosti, manipulácii, preteká
sa v emotívnosti svojich vyjadrení, ale sám pritom skĺzava na úroveň fanatika, ktorý
s vášňou zväzáka nestrpí odchýlku od línie vytýčenej Veľkým bratom.

Veď ako inak možno nazvať jeho pokrytecké bedákanie nad tisíckami mŕtvych
na Ukrajine, pri ktorých nás obviňuje, že nás nezaujímajú, hoci našou hlavnou
pohnútkou bolo, je a zostane práve zastavenie krviprelievania a zníženie napätia?
Vie vôbec, že väčšinu týchto obetí má na svedomí ukrajinská armáda, ktorá vedie
vojnu metódou spálenej zeme aj za cenu bombardovania obytných štvrtí?
Samozrejme, že to vie, iba podlo klame, podobne ako klamal pri statuse, v ktorom
tvrdil, že Putin položil kvety k pomníku sovietskych vojakov padlých pri potlačení
revolúcie z roku 1956, hoci to bola propagandistická lož, ešte aj fotografia, ktorú
umiestnil, bola z kladenia vencov pri pomníku vojakov padlých počas druhej
svetovej vojny.

Nechce sa mi venovať čas komentovaniu všetkých zlomyseľných klamstiev, ktoré
tento človek v poslednej dobe šíri o mnohých ľuďoch, dokonca aj o mŕtvych (čo
je neobyčajne nízke), ani analýze, prečo to robí a čo sa mu stalo. Poviem už len
dve poznámky. Ak sa Hvorecký nedôstojne sťažuje, že list, ktorý podpísal on, sa
nedočkal takej mediálnej odozvy ako ten náš, až mi myká kútikmi pier, ako komicky
zavádza. Ocitol sa predsa dokázateľne vo väčšom počte médií ako ten náš. To,
s čím sa nevie zmieriť, je skutočnosť, že naša iniciatíva sa stretla s oveľa väčšou
podporou medzi ľuďmi, a preto rezonuje pochopiteľne viac, preto majú ľudia ako
on potrebu závistlivo až podlo útočiť na tých, ktorí nezdieľajú jeho militantné reči.
Ja som ľudí z jeho iniciatívy nekádroval, rešpektujem životné príbehy a odlišné
názory viacerých z nich, ba dokonca niektorých z nich (ako napríklad Antona
Srholca) si vysoko vážim.

Ale keď už píše o tom, kto by sa mal za koho hanbiť, odpoviem mu jasne:
nehanbím sa za to, že našu iniciatívu podpísal aj Ján Čarnogurský. Považujem
totiž mier za najvyšší princíp, pri obrane ktorého by sa mali zjednotiť všetci
ľudia dobrej vôle. Naopak: hanbil by som sa za to, keby som bol na zozname
s ľuďmi, ktorí klamali o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, ktorí podporovali
a niektorí dokonca dodnes obhajujú všetky zločinecké vojny od Kosova, cez
Irak až po Líbyu (a tie majú na svedomí státisíce mŕtvych), ktorí ospravedlňovali
mučenie zajatcov, ktorí sa za tieto zlyhania dodnes neospravedlnili a naopak,
kŕmia nás novou propagandou. Preto je charakteristické, že Michala Hvoreckého
a Štefana Hríba dnes nespája a nemôže spájať úcta k medzinárodnému právu či
starosť o mier na Ukrajine, ale len pudový odpor k Rusku.

Ale nezaoberajme sa už Hvoreckým. Z jeho komentárov bude prúdiť ešte veľa
žlčovitého jedu a netreba sa ním dať otráviť. Chcem vás poprosiť hlavne o jedno:
nepodľahnite davovej psychóze, odmietnite propagandistický slovník takýchto
publicistov a politikov, odmietnite tento kolektívny vírus nenávistného diskurzu.
Neživte studenú vojnu. Nedajte si vnútiť, že ľudia sa delia na prozápadných a
proruských, že sú len spojenci a nepriatelia, že lož je pravda a vojna je mier.
Svet nie je čiernobiely a veci sú zložitejšie. Zachovajte si zdravý rozum,
preverujte si informácie a nepodľahnite propagande ani z jednej strany, lebo
uprostred informačnej vojny sme uviazli v jej krížovej paľbe. Ak sa cítite so
svojimi názormi v mori mediálnej propagandy osamotený, pamätajte si, že je nás
veľa a oni sa boja nezávislého kritického myslenia. Iba trpezlivá racionálna diskusia,
vnímavý dialóg a výmena názorov s rešpektom nás môže obohatiť a posunúť naše
poznanie i riešenia našich problémov vpred. A už vôbec si nekazte vzťahy či
priateľstvá politikou. Nebláznite. Nestojí to za to. Peknú nedeľu a ženám krásny
sviatok, nech vás muži nielen ľúbia, ale aj rešpektujú.

 

15 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 albafos albafos | Web | 14. března 2015 v 16:17 | Reagovat

Doporučuji http://albafos.blog.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama