Perspektívy ukrajinskej krízy vo svetle minulosti

7. března 2015 v 19:59 | Warfare |  Úvahy a komentáre

Pri hodnotení súčasnej politickej situácie vo svete je nutné zahrnúť do
hodnotenia historický kontext aspoň pár najbližších rokov a zároveň aj rozšíriť
uhol pohľadu. Mnoho z udalostí sa v tomto svetle javí úplne inak a aktéri týchto
udalostí len veľmi ťažko môžu poprieť svoju angažovanosť.


Minulosť
Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať,
že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou
triumfoval. Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia
socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať
vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyho-
vovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodno-
tenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal
prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych
formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta. Toto konštatovanie
je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov
a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné
veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko
s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže
Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu
expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto
formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia uda-
lostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny. Títo kritici politiky Ruska
teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na
všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky.
Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Napriek osobným prepojeniam dnešných
vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi
socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli
doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy
v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu
vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných
ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných
ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie. Aj keď je
zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje
tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda
slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo
nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou
propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu,
pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje.
Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii
západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam
riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej
politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy
transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má
zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom
medzinárodného usporiadania.

O medzinárodnej politike dneška
Medzinárodná politika je systémom, kde sa navzájom ovplyvňujú a stretávajú
činnosti krajín, ktoré presadzujú na základe svojej moci a vplyvu svoje vlastné
partikulárne záujmy. Na to, aby sme lepšie pochopili konanie krajín, v prvom
rade musíme zistiť a analyzovať aké sú skutočné záujmy krajín a hlavne veľmocí,
ktoré najviac ovplyvňujú okolitý svet.

Roky, ktoré nasledovali po skončení studenej vojny, páde socializmu
a triumfe USA presne ukázali, o čom je veľmocenská politika, ktorá stratí ve-
domie mantinelov a morálnych zábran. Spojené štáty získali postavenie jedinej
krajiny na svete, ktorá mohla a aj robila politiku bez ohľadu na záujmy ostat-
ných krajín. Začala presadzovať len svoj vlastný záujem a postupom času sa
z neho vykryštalizovala idea permanentnej globálnej hegemónie. Populárnymi
sa stali myšlienky pripisované ľuďom, ktorí ich síce nevyslovili, ale presadzovali
politiku podľa týchto myšlienok. "Je to možno sukin syn, ale je to náš sukin
syn", hovorila o cynickom utilitarizme, kde je podpora ľubovoľnej krajiny,
organizácie, či ľudí závislá nie od ich úmyslov, morálky a skutkov, ale výlučne
od prospechu pre politiku USA. Wolfowitzova doktrína, ktorá síce nebola
publikovaná, ale bola neoficiálne pripravená Paulom Wolfowitzom, námestníkom
ministra obrany zas predpokladala politiku unilateralizmu a ospravedlňovala
preventívne vojenské akcie voči každej krajine, ktorá by ohrozovala superveľ-
mocenský status USA. Zaujímavou myšlienkou spájanou s M.Albright bola aj
často spomínaná úvaha, že Amerika má kontrolovať zdroje surovín na celom
svete a preto Sibír, ako územie s najväčšími zdrojmi by malo byť využívané
celou planétou, samozrejme pod starostlivým dohľadom USA.

Spojené štáty od konca minulého storočia začali používať metódu organizo-
vaného chaosu, ktorá vytvárala ohniská nepokojov na územiach, ktoré boli
objektom záujmu USA aby sa jednak zdôvodnila potreba amerického inter-
vencionizmu a tiež aby sa zabránilo prípadnému rastu vplyvu regionálnych
veľmocí. Typickým príkladom bola podpora nepokojov na Balkáne, vyzbrojenie
teroristickej organizácie UCK, následná destabilizácia, "humanitárne" bombar-
dovanie Srbska a nakoniec násilné vytvorenie "samostatného štatu" Kosovo
ako amerického protektorátu s jednou z najväčších amerických vojenských
základní Bondstell.

Prípad odtrhnutia Kosova od Srbska v rozpore s medzinárodným právom, za
aktívnej ozbrojenej a diplomatickej podpory USA bol nesmierne dôležitým
precedensom, ktorý v mnohom predurčil smerovanie medzinárodnej politiky,
vedúcej až k udalostiam na Ukrajine.

V prvom rade si Amerika overila, že je schopná tzv. "vrtieť psom", vytvoriť
obraz virtuálnej reality (prefarbenie UCK z teroristickej organizácie na bojov-
níkov za slobodu a certifikovaných mafiánov na demokratických politikov) a
na jej základe potom konať bez vážnejšieho odporu sveta. Že je schopná
v rozpore s medzinárodným právom rozbíjať a vytvárať celé štátne celky
podľa vlastnej ľubovôle. Že je možné, aby takto vzniknutý chaos využila
podľa vlastných potrieb a záujmov. Nakoniec bolo dôležitým poznaním
aj to, že sa jej nik nemôže vojensky postaviť.

Udalosti z Kosova mali pokračovanie v svojvoľnej agresii v Iraku, podpore
teroristickej organizácie Moslimské bratstvo, podpore tzv Arabskej Jari,
rozbití Líbye a Sýrie, čo malo následok státisíce (niektoré odhady hovoria
až o počtoch presahujúcich milión) mŕtvych a ponorenie severu Afriky
a Blízkeho východu do ohňa chaosu a nepokojov. Zaujímavým dôsledkom
politického cynizmu bola akceptácia úhlavného nepriateľa Ameriky Al-Kajdy
v krajinách, kde bol potrebný fanatizmus jej členov na to, aby sa dospelo
k výsledkom, ktoré Amerika potrebuje. Napriek zničenému World Trade
Centru, napriek vojne v Afganistane, afilácie Al-Kajdy boli a ešte stále sú
Amerikou podporované, financované, cvičené a vyzbrojované v Líbyi
či v Sýrii.

Je zrejmé, že spomínaný chaos nie je cieľom USA, nepokoje sú len nástrojom,
spôsobom, ako ovládať zdroje surovín a geopoliticky dôležité miesta na svete.
Americká geopolitika vychádza z klasickej MacKinderovej teórie, podľa ktorej
je USA označená ako morská veľmoc. Hlavným protivníkom podľa MacKindera
je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom
na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko. Podľa tejto teórie majú
dominantný vplyv na svet USA a Rusko, každé po svojej linke. USA kontroluje
morské obchodné trasy, a Rusko dominuje na "svetovom ostrove".

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne
v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím
rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára
ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie
prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj
surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchod-
ných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien
zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a
tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť
zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania.
Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových
bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre
a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba
si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich
zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na
druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok
pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ
nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy
kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro
2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto
krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna
poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez
akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá
jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Stratégovia USA si tieto možnosti a vplyv Ruska uvedomujú a snahy dostať
Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny. Za čias Jeľcina
sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolá-
roch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza aj spomenutá
myšlienka, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem
nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do
procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie.
Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654
ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov
v tej dobe.

Vo vonkajšej politike hrá hlavnú úlohu NATO ako geopolitický vojenský
nástroj USA. Aliancia bola vytvorená ako hrádza proti komunistickej hrozbe
a hlavne ZSSR. Jej protipólom bola Varšavská zmluva. S pádom komunizmu,
rozpadom a zánikom Varšavskej zmluvy však úloha NATO ako obranného
spoločenstva západných krajín na európskom kontinente skončila.
Pretrvávanie Aliancie má potom už len jediné prirodzené opodstatnenie
s jediným prirodzeným protivníkom a tým je Rusko.

Pre geopolitikov, dokonca aj z radov neokonzervatívcov USA ako Kagan,
Friedman, sú tieto súvislosti známe a bolo im jasné, že pokračujúce pribli-
žovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo
hrdla Ruska nie je možné z hľadiska Ruska vnímať inak ako zvyšovanie hrozby
voči vlastnej krajine. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny,
Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj
ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska
z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska,
ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina, v tom čase ešte s Krymom, hrala v týchto plánoch kľúčovú úlohu.
Bez Krymu a s americkou armádou na tomto poloostrove, by Rusko čelilo
extrémne veľkej hrozbe destabilizácie, či dokonca rozpadu a sú známe
kalkulácie, ktoré by viedli k ústupu Ruska do hraníc zo stredoveku. Bolo
jasné, že vstup Ukrajiny do NATO by Rusko považovalo za nepriateľský akt.
Nakoniec samotná zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o strategickom partner-
stve z roku 1997 a ktorá fakticky právne ukotvuje záväzky Budapeštianskeho
memoranda o neporušiteľnosti ukrajinských hraníc z roku 1994, explicitne
takéto konanie vylučuje.

Preto je otázne konanie ukrajinských predstaviteľov od roku 2004, ktorí
nabrali niekedy viac a niekedy menej protiruský kurz. Animáciou farebných
revolúcií v roku 2004 USA dosiahli zmenu rovnováhy a výsledkom bolo nielen
ekonomické, ale hlavne vojensko-politické zbližovanie sa so Západom. Uniknuté
depeše amerických diplomatov, ktoré boli súčasťou Wikileaks, hovoria o
extrémne negatívnom postoji Ruska a bolo viac ako zrejmé, že tentoraz Rusko
neostane nečinné. Jednak kvôli smrteľnej bezpečnostnej hrozbe, ktorú tento
proces predstavuje, ale aj kvôli dramatickému zvýšeniu kvalít ruskej armády.

Hoci sa zvrhnutý prezident Viktor Janukovyč označuje za proruského, nie
je to pravda. V skutočnosti aj on intenzívne kooperoval so Západom, podpísal
pre Ukrajinu síce nevýhodné, ale pre západné firmy mimoriadne lukratívne
zmluvy na ťažbu bridlicového plynu a ropy. Podľa odhalení nemeckých
novinárov, sa na Ukrajine pripravovali v spolupráci s Úniou detenčné tábory
s neznámym účelom a predpokladalo sa umiestňovanie imigrantov z Európy.
Dokonca ešte za vlády Janukovyča sa na pobreží Čierneho mora pripravovali
vyloďovacie miesta navrhované a stavané americkými špecialistami a v Sevas-
topole sa začali organizovať práce na rekonštrukcii budov s veľkou
pravdepodobnosťou pre potreby armády USA.

Myslím, že pre samotného Janukovyča bol vznik Majdanu a jeho organizácia
ambasádou USA a diplomaciou Západu veľkým prekvapením. Dôvod prečo k
Majdanu došlo je doteraz nejasný. Janukovyč evidentne smeroval do európ-
skych a transatlantických štruktúr, prevrat voči nemu bol vykopávaním
otvorených dverí. Ak teda k Majdanu došlo za masívnej asistencie Západu,
nemalo to nič spoločné s Ukrajinou a politikou vlády. Nakoniec tá nekradla
o moc viac ako predchádzajúce. Podľa mienky niektorých analytikov treba
hľadať súvislosť niekde inde.

V roku 2013 sa v Sýrii odohrala udalosť, ktorá doslova otriasla pozíciou
USA ako suverénneho hegemóna. Tak ako počas iných predchádzajúcich
kampaní sa USA rozhodli zaútočiť na Sýriu bez akéhokoľvek relevantného
dôvodu. Teda jeden dôvod tu bol, útok sarinom v Damašku, ovšem za jeho
pôvodcu sa niekedy označujú samotné Spojené štáty. Rozhodne dodnes
nepoznáme vinníka. Napriek tomu, že prípravy útoku USA boli ukončené,
naštartované lietadlá nevzlietli. Nevieme prečo, faktom je, že Rusi pohrozili
aktívnou účasťom a útok sa neuskutočnil.

Podľa Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí, že žiadna krajina na svete
nesmie stáť v prekážke americkým plánom, bolo nutné okamžite riešiť
vojenskú hrozbu a možno to je skutočný dôvod vzniku Majdanu. Bolo treba
vytvoriť skutočnú vojnu s Ruskom, vyprovokovať ho k akcii, v ktorej by ho
USA porazili a prinútili podriadiť sa americkej hegemónii.

Na to bolo treba vybudiť Ukrajinu do stavu protiruského šialenstva s evi-
dentným zámerom okamžite sa pripojiť k západným ekonomickým a vojen-
ským štruktúram. To sa skutočne podarilo. S Janukovyčom by podobná
samovražedná politika nebola možná. Resp. jeho naivná snaha o pripojenie
sa k Západu výmenou za ekonomickú sanáciu (aj ním) vykradnutého štátu,
bola zneužitá na vyvolanie globálneho konfliktu. V skutočnosti stačilo pred
podpisom asociačnej dohody kývnuť zo strany Únie na záruky kvôli pôžičke
na 17 miliárd dolárov a Janukovyč by podpísal. Avšak "z nejakého záhadného
dôvodu" k tomu nedošlo. Jedinou krajinou, ktorá mala z nepodpísania asocia-
čnej zmluvy osoh, bola USA. Lenže tá v celom procese asociačnej dohody
nefigurovala. Asistenciu americkým plánom však vtedy, počas Majdanu a aj
dnes zabezpečuje Nemecko. Od začiatku je nemecká diplomacia maximálne
aktívna a pri spätnom pohľade maximálne kooperatívna voči plánom USA
rozvinúť protiruský konflikt. Súčasťou americkej kampane sú podľa všetkého
aj medzinárodné inštitúcie financujúce Ukrajinu. Medzinárodný menový fond
napríklad zmaril akékoľvek plány na federalizáciu a doslova dotlačil vládu do
ozbrojeného riešenia na východe krajiny, keď sa vyjadril, že pôžičku 17
miliárd poskytne len unitárnej Ukrajine, majúcej pod plnou kontrolou
celú krajinu.

S Ruskom dnes bojuje celý Západ, zatiaľ "len" formou sankcií. To, že
vojna neprebieha s umieraním miliónov ľudí neznamená, že je menej zúrivá.
Sankcie sú nástrojom ekonomickej vojny, kde nejde o nejakú Ukrajinu, ale
o kobercový nálet na ruské firmy a ekonomiku vo všeobecnosti. V skutoč-
nosti ide o likvidáciu ruského priemyslu a akúsi formu vyvlastňovania ruských
firiem. Ratingové agentúry plánovite znižujú bonitu ruských akcií, čím zne-
možňujú ich existenciu na akciovom trhu. Ďalším nástrojom USA je kontrola
finančného a investičného trhu a zákaz financovania ruských firiem.

Budúcnosť
Ako vidno ukrajinský konflikt nie je a ani nikdy nebol snahou o
"demokratizáciu" Ukrajiny. Dnes je situácia na Ukrajine podstatne horšia
ako bola pred rokom a mierové ukončenie je v nedohľadne. Pokusy o dohovor
neobsahujú riešenia toho, prečo vlastne konflikt vznikol a dokonca ani
neobsahujú stanoviská hlavných aktérov.

Minské dohovory neriešia základnú geopolitickú kruciálnu otázku Ruska
a tou je požiadavka neutrality Ukrajiny. Rovnako ako neriešia ani dôvod
prečo kríza začala zo strany USA, t.j. podriadenie sa Ruska diktátu USA.
Vzhľadom na to, je viac ako zrejmé, že konflikt bude naďalej pretrvávať
a bude eskalovať. Očakávam prudké zvýšenie intenzity bojov s dodávkami
zbraní pre obe strany konfliktu.

Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je
možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na
svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento
vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá
sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny
BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchod-
nými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových
agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý
od amerických manipulácií.

Konflikt skončí vtedy, keď jedna zo strán, t.j. USA alebo Rusko dosiahne
svoj strategický cieľ. Buď sa vlády na Ukrajine ujmú politici, ktorí nebudú
bábkami USA a zabezpečia neutralitu krajiny voči Rusku, alebo Rusko
skolabuje a vláda prizná podriadenosť Ruska záujmom Ameriky.

Pre Európu nevidím žiadnu priaznivú perspektívu. Víťazstvo Ruska spôsobí
hlboké geopolitické zemetrasenie, nedôvera v schopnosti Ameriky spôsobí
pokles dôvery v dolár. Začne postupný ústup od dolára ako obchodnej a
rezervnej meny. Súčasťou ruského víťazstva budú tvrdé podmienky pre
Európu, kde bude Rusko požadovať náhrady strát za sankcie, ktoré sú
evidentným porušovaním podmienok WTO. Náhrady sa vyšplhajú do stá-
miliardových čiastok, čo spôsobí zrútenie už aj tak otrasenej Únie. Ak vyhrá
Amerika, osoh z otvorenia a exploatácie ruskej truhlice zlata budú mať veľké,
v prvom rade americké, korporácie. Počas tejto krízy sa jasne ukázal vzťah
USA a Európy. Sme americkou kolóniou a takou ostaneme aj po triumfe USA.
Podpisom zmluvy TTIP sa tento vzťah utvrdí, Európu zaplaví americký tovar,
zvýši sa nezamestnanosť a zníži životná úroveň. Únia ako taká zrejme pretrvá,
ale už len ako prevodná páka plánov Washingtonu.

autor: Juraj Poláček, zdroj: medzicas.sk
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 NavajaMM NavajaMM | E-mail | 9. března 2015 v 12:11 | Reagovat

Pozor, hneď začiatok tohoto článku obsahuje zásadnú chybu. Víťaz studenej vojny nie je známy od jej konca. Studená vojna skončila obojstrannou dohodou USA a ZSSR. Nikto vtedy nehovoril o víťazoch a porazených!
Po niekoľkých rokoch sa ZSSR rozpadol a len z dnešnej perspektívy - virtuálne a účelovo sa USA vyhlasuje za víťaza. Tento výklad však dementuje aj stále žijúci Gorbačov, ktorý má o konci studenej vojny informácie z prvej ruky.
Tento omyl a narcizmus USA, žiaľ, veľmi silne ovplyvňuje to, čo sa deje a to len na základe ilúzie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama